Tvorca filmu o čs. architektúre Vladimír 518: Mesto, kde sa búra, stráca identitu

Ako vám napadlo urobiť veľkolepý projekt o československej architektúre? V SNG sa konala výstava a teraz prichádza do kín aj film. Ako sa do dvojhodinovej snímky dá dostať československá architektúra za taký dlhý úsek, roky 1958 – 1989?

Pre mňa sa všetko pred rokmi začalo knihou. Z prvotného záujmu, keď som sa o architektúre chcel dozvedieť niečo viac a nebolo o nej dosť informácií, sa stala posadnutosť. Hromadil som materiály a bolo mi jasné, že z toho treba niečo vytvoriť – tak vznikla kniha, výstavy, prednášky, televízny seriál a čerešničkou na torte je film, ktorý to všetko zastrešuje a prepája Česko so Slovenskom. Dovtedy som totiž všetko hovoril o Čechách, ale Slovensko z československej architektúry nemôžeme vynechať, lebo tá väzba bola veľmi silná a dôležitá.

Foto: Ľuboš Pilc

Vladimír 518 Vladimír 518

architektúre?

Poznáte dobre slovenskú architektúru? Robili ste aj slovenskú časť vo filme vy alebo vám pomáhala teoretička architektúry Henrieta Moravčíková?

Poznal som ju z architektonických časopisov a kníh, uvedomoval som si, aké silné generácie architektov tu boli. Nárazovo som ju spoznával, keď sme s kapelou hrali na Slovensku, niekedy som prišiel cielene len kvôli architektúre. Ale takýto veľký projekt naozaj potrebuje odborného garanta, ktorým bola Henrieta Moravčíková.

Ako ste si dohodli, ktoré stavby budú vo filme reprezentovať Slovensko? Alebo bolo hneď jasné, že tam musí byť Slovenský rozhlas či Slovenská národná galéria?

Proces výberu bol veľmi ťažký. Na prvý pohľad by ste si možno mysleli, že človek zabodne na mape prst do pár stavieb a má to vyriešené, ale stavby väčšinou reprezentujú určitú problematiku, napríklad konštrukciu. Slovenský rozhlas je zástupcom stavieb so superodvážnou konštrukciou. Rovnako bolo treba nájsť budovu, kde je perfektne integrované umenie, alebo vplyv mašinizmu či hitech. Henrieta vravela, že to je výber pre film, je emotívny s ohľadom na dramaturgiu filmu.

Takže slovenské stavby vyberala ona alebo ste si aj vy povedali, že určite nesmie chýbať napríklad bratislavský Most SNP?

Určité požiadavky mal šéf projektu, Honza Zajíček, ten tam niektoré stavby potreboval. Iné som odporučil ja, ale všetko prechádzalo Henrietiným sitom. Pre mňa predstavovali iniciačný moment stavby Vladimíra Dedečka, ktorého považujem za analógiu ku Karlovi Pragerovi (napr. Nová scéna Národného divadla v Prahe). Títo dvaja hegemóni povojnovej architektúry na Slovensku a v Čechách sa podľa mňa v sebe akosi zrkadlia, pre mňa to boli najvýraznejšie osobnosti.

Objavili ste vďaka Henriete Moravčíkovej architektov, ktorých ste dovtedy nepoznali?

Skôr som sa dovzdelal. Človek si z diaľky, z Prahy, neuvedomuje všetko. Pokúsil som sa pozerať na veci optikou Slovenska – Bratislavy, Košíc či Žiliny. Napríklad my máme predstavu, že EXPO 1958 je jediný a najvýraznejší míľnik v histórii povojnovej architektúry pri prechode do medzinárodného modernizmu. Henrieta ma upozornila napríklad na OD Slimák od architekta Matušíka. Zmena uhla mi dala veľa.

Foto: TASR, Dano Veselský

ivan matušík Ivan Matušík na snímke z roku 2016

Čítajte viac Rodina Kusých robí vždy, čo treba. Ako architekt Martin Kusý spomína na Vladimíra Dedečka, autora premostenia Národnej galérie

Vo filme ma zaujalo, ako slovenskí architekti hovorili, že v súťažiach vždy vyhrávali Česi. Komu napadlo dať tam tento moment?

Hľadali sme zneisťovacie momenty, napríklad keď českí architekti priznávajú inšpiráciu slovenskými architektmi. Zaujímalo nás, keď Slováci hovorili, že do Prahy pre nich bolo ďaleko a v určitej chvíli tým boli znevýhodnení. Je zrejmé, že to tak muselo byť. Niektoré zákazky sa riadili z Prahy, z Brna, iné z Bratislavy. Kunsthistorici majú dostatočný nadhľad a sebakritiku, že nemajú problém to priznať.

Viete, koľko vo filme vystúpi architektov a bolo ťažké ich na to presvedčiť? Alebo sa hneď nadchli?

Presné číslo, koľko architektov je v knihe a koľko vo filme, neviem, ale poviem vám, ako architekti reagujú na ponuku stať sa súčasťou projektu 1958–89: v drvivej väčšine pozitívne. Toto obdobie zahŕňa až tri generácie architektov. Tradiční architekti boli funkcionalisti a po vojne pokračovali ďalej, tí už nežijú. Stihol som ich pozdraviť a zoznámiť sa s nimi, no už nie sú medzi nami.

Zo zlatej generácie 60. rokov sme ešte s niektorými nakrútili rozhovory. A najmladšia generácia sa voči vrcholnému brutalizmu a medzinárodnému modernizmu začala vymedzovať, to sú postmodernisti, čiže ľudia v plnej sile, s ktorými sa o tom možno baviť. Ak niekto mal k nášmu projektu obozretný, kritický postoj, boli to práve postmodernisti. Mali pocit, že budeme iba vzdávať hold neskorému modernizmu, ktorý nemali radi. Ale napokon sme si porozumeli a aj ich hlas zaznel – prečo toho mali dosť a chceli stavať v étose postmodernizmu.

Ďalší zaujímavý moment je, keď slovenskí architekti vo filme hovoria, ako za nimi Česi cestovali a aké dôležité pre nich boli spoločné debaty.

Áno, to je presne obdobie postmodernizmu. Českí architekti tu nachádzali pôdu pre postmoderné myslenie. Postmoderna šla zospodu ako občianske hnutie. Na konci 80. rokov sa prekladali dôležité knihy v samizdate a ľudia si ich požičiavali medzi sebou, to pripomínalo občianske hnutie. Vtedy boli na vzostupe myšlienky ekológie, ľudských práv, to všetko sa prepísalo aj do architektúry. Pátos obrovských brutalistických či technologických stavieb, ako je aj Slovenský rozhlas, považovali architekti za prekonaný. Chceli sa vrátiť k detailom, k ľuďom, k stromom, k detským ihriskám atď.

Čítajte viac Štefan Holčík: Na Istropolis zabudneme ako na PKO

V dokumente hovoríte nielen o stavaní, ale aj o búraní a napríklad o britskom zmysle pre asanácie. Naopak, nemecký Hamburg je mesto s chuťou búrať, majú na to aj špeciálny pojem Zerstörungslust. Ako to vidíte vy?

Opäť sa dá hovoriť o konflikte generácií. Najviac chceli búrať medzivojnoví funkcionalisti, keď chýbali byty, domy, infraštruktúra. Často chceli búrať niečo staré a stavať nové, masové asanácie sú myšlienkou 20. storočia. Vrcholní architekti ako Karel Prager či Vladimír Dedeček toto videli radikálne, nebáli sa búrať. Postmodernisti to videli inak, čo som rád, lebo inak by zmizli celé historické štvrte. Nie som priaznivcom masového búrania. Hmotná kultúra je pre nás veľmi dôležitá, je ako akási kniha, v ktorej sa dá čítať. Mesto, kde sa stále búra, stráca svoju identitu.

Spomenuli ste Vladimíra Dedečka, architekta Slovenskej národnej galérie. Čo hovoríte na jej obnovu a dianie okolo odvolanej riaditeľky Alexandry Kusej?

Sledujem to pozorne, lebo je to pre mňa veľmi osobné. Prvá budova, ktorú som sem pred 20 rokmi prišiel študovať, bola SNG od Vladimíra Dedečka. Už vtedy to bola budova, ktorú aj odborná verejnosť považovala za vhodnú na zbúranie. Pamätám si, ako sa mi architekti smiali, prečo som sem prišiel. Pre odborný časopis o architektúre ERA 21 v Brne som robil komiksy, kde som obhajoval túto architektúru. Odvtedy sa názor na SNG veľmi zmenil. Rekonštrukciu vnímam veľmi pozitívne, hoci sú tam sporné momenty, ako okno vo fasáde atď.

Dvojica architektov, ktorá mala poverenie od Vladimíra Dedečka na rekonštrukciu jeho budov (Martin Kusý a Pavol Paňák, pozn. red.), to podľa mňa zvládla špičkovo. Galériu, ktorá by sa kvalitatívne so SNG mohla porovnávať a konkurovať jej, ani my v Česku momentálne nemáme. O to viac ma mrzí, že Alexandra Kusá bola odvolaná týmto spôsobom. Myslím si, že to viedla veľmi dobre. Keby po tom, čo zdarne doviedla rekonštrukciu do konca, mohla v ďalších rokoch preukázať svoje kvality a mala rozpočet na kvalitné výstavy, čo sa pomaličky začínali realizovať, myslím, že by jej celý slovenský národ mal poďakovať. Sledujem odvolávanie s veľkým rozčarovaním, pôsobí to na mňa ako mocenská čistka.

Čo hovoríte na obvinenia z rodinkárstva, že galériu rekonštruoval architekt Martin Kusý, čiže otec Alexandry Kusej?

Možno to pôsobí ako konflikt záujmov, ale keďže Dedeček sám poveril Kusého a Paňáka rekonštrukciou, je to čisté. Považujem to za dobre vykonanú prácu, a to je najdôležitejšie.

Vráťme sa k vášmu dokumentu. Bude mu rozumieť aj laická verejnosť?

Myslím, že tomu bude rozumieť každý – od detí cez nepoučených tínedžerov aj poučených mladých ľudí až po odborníkov to môže zasiahnuť všetkých. Hlavne generáciu, ktorá vtedy žila. Mám pocit, že je to film pre všetkých, aj keď téma je náročná a dlhšia. Bolo by škoda podávať svedectvo o architektúre nejakým zľahčujúcim, skráteným spôsobom.

Možno to niekoho vyburcuje, aby si šiel niektoré stavby pozrieť na vlastné oči. Napríklad sa začuduje, koľko zaujímavej architektúry je v takom Liberci v severných Čechách…

Najviac ma teší, keď počujem, že sa ľudia už budú na architektúru pozerať inými očami ako predtým. Je celkom jedno, kadiaľ človek strčí hlavu do témy architektúry – či začne secesiou, alebo povojnovou architektúrou, ale mesto sa preňho stane dobrodružstvom, a nielen koridorom, ktorým prechádza z bodu A do bodu B.

Ktoré sú vaše obľúbené bratislavské stavby?

Je ich mnoho. Musím spomenúť Slovenský rozhlas, tu bola posadnutosť novou konštrukciou rozvedená až do absurdných rozmerov, rezonujú mi tu Vítkovické železiarne a statici, ktorí na tom pracovali. Páči sa mi Krematórium Ferdinanda Milučkého, Most SNP, stavby Vladimíra Dedečka, Kamzík, Kamenné námestie a Nová tržnica od Matušíka, na Slovensku je veľa zaujímavých stavieb. Henrieta Moravčíková na moju otázku o tom, odkiaľ pramení ešte väčšia odvaha slovenských architektov experimentovať, povedala, že ste väčší Jánošíkovia ako my Česi. Naša architektúra, aj keď bola odvážna, bola v niečom opatrná.

Foto: Marek Jancuch

vernisaz dedecek sng Copyright Marek Jancuch October 04 2024 resize

A čo mimobratislavské stavby?

Skvelá stavba je Galéria Ľudovíta Fullu, to je malá perla. V každom meste, kam prídem, či sú to Košice, Žilina, alebo Martin, nájdem niečo, čo ma fascinuje. Aj funkcionalizmus mal na Slovensku dobrú základňu.

Koľko rokov trvá váš projekt zaoberajúci sa architektúrou?

Ťažko povedať, ja osobne sa tým zaoberám asi 20 rokov. Najskôr bol komiks, potom prednášky, audiovizuálne výstupy, kniha, seriál, výstava v SNG a napokon vznikol aj film, ten vznikal deväť rokov.

Diváci, ktorí váš film už videli na festivaloch, veľmi chválili hudbu. Rozhodovali ste o nej vy?

Aj to je zaujímavý príbeh. Požiadal som o radu súčasného skladateľa Miroslava Srnku, ktorý mi odporučil Vladimíra Godára – toho som dovtedy nepoznal. Poslal mi jednu jeho platňu so skladbami, do ktorých som sa zamiloval. Za Česko je tam Ondřej Skála aka Ježíš táhne na Berlín, to je experimentálny hudobník. Honzovi Zajíčkovi som odporučil dať za Slovensko do filmu Godárovu hudbu.

Nezľakol sa Godár rapera?

Osobne sme sa, žiaľ, nestretli, toto riešila slovenská produkcia.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….