Ústava je síce nadčasová, ale aj veľmi krehká vec. Ktorá krajina má najdlhšiu a ktorá najkratšiu ústavu na svete?

Na Slovensku si Deň ústavy pripomíname ako štátny sviatok už 30 rokov. Národná rada však prijala základný normatívny akt ešte o dva roky skôr, 1. septembra 1992. Bolo to štyri mesiace pred zánikom spoločného štátu Čechov a Slovákov.

„Pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava Slovenskej republiky.“ Tento Mináčov výrok nájdeme na historickej budove NR SR v Bratislave na Župnom námestí.

V jednej z definícií ústavy sa hovorí, že je „právnym výrazom existencie štátu“. Ako je potom možné, že „kolíska demokracie“ – Veľká Británia nemá písanú ústavu či konštitúciu (tak ju volali predkovia)? Áno, Britom dodnes chýba dokument alebo súbor dokumentov, ktoré – povedané rečou práva – určujú základnú organizáciu štátnej moci a základné zásady spoločenského, politického, štátneho a hospodárskeho zriadenia. No nielen to. Ústava spravidla zakotvuje základné práva a povinnosti občanov i spôsob zákonodarného procesu v krajine.

Ak to všetko je spísané v jednom jedinom dokumente, ide o normu najvyššej právnej sily – o kodifikovanú ústavu. Okrem Británie ju nemá ani štát Izrael a Nový Zéland.

Politológ Vernon Bogdanor, emeritný profesor na Oxfordskej univerzite, tvrdí, že sa to dá vysvetliť aj britskými dejinami:

“Na rozdiel od Francúzska, Talianska a mnohých ďalších krajín Spojené kráľovstvo nezažilo revolúciu alebo štátny prevrat na konci 18. prípadne 19. storočia, keď boli veľmi populárne písané ústavy podľa vzoru ústavy USA.“

Pripomíname, že tú prijali 17. septembra 1787 vo Filadelfii a odvtedy parlamenty na celom svete schválili alebo novelizovali 800 písaných ústav. A zvyčajne sa tak stalo v momentoch veľkého historického zlomu, akým býva vyhlásenie štátnej nezávislosti, revolúcia, porážka vo vojne alebo úplný kolaps predchádzajúceho vládneho systému.

Pre Slovensko bol takýmto prevratným obdobím až zánik československej federácie a vznik dvoch následníckych štátov 1. januára 1993.

Čítajte viac August ’68: Veľa nechýbalo a Nemci by opäť okupovali Prahu

Život bez písomnej ústavy

Ako vôbec môže štát existovať bez písanej a kodifikovanej ústavy? Profesor Bogdanor odpovedá, že Spojené kráľovstvo v skutočnosti ústavu má, akurát nie v podobe jediného ústavného dokumentu či jediného právneho zdroja.

„Existuje rozptýlená na mnohých miestach: v niektorých zákonoch prijatých parlamentom, ale aj v nepísaných dohovoroch, v obyčajovom práve a konvenciách,“ vysvetľuje. “Toto rozptýlenie síce môže sťažiť identifikáciu a pochopenie, lebo chýba rozlíšenie medzi ústavným a normálnym zákonom, ale je to proste tak.“

Ak Spojené kráľovstvo nemá kodifikovanú ústavu, nemôže ju ani meniť, novelizovať. Podľa Bogdanora sa to dá vnímať aj ako istá výhoda. Ak si okolnosti vyžadujú zmeniť alebo zrušiť nejaký dôležitý britský zákon, ktorý má charakter nášho ústavného, urobí to parlament jednoduchou väčšinou (vyše 50 % hlasov tých, čo sa zúčastňujú hlasovania). Keby išlo o zmenu kodifikovanej ústavy, musela by za ňu hlasovať kvalifikovaná väčšina (v NR SR sú to spravidla 3/5 všetkých poslancov).

Písomnú ústavu nemá ani Izrael. Keď v roku 1948 založili židovský štát, jeho Deklarácia nezávislosti nariaďovala, že do piatich mesiacov treba vytvoriť ústavu. Ale tí, čo dostali úlohu ju vypracovať, sa nedokázali dohodnúť a Izrael nemá dodnes písomnú ústavu.

Profesor Eugene Kantorovich z izraelskej výskumnej inštitúcie Kohelet Policy Forum poukazuje na odlišnosti so situáciou v Spojenom kráľovstve:

„Veľká Británia nikdy nemala písomnú ústavu, pretože ju nikdy nepotrebovala, Izrael nikdy nemal písomnú ústavu, pretože si ju nikdy nemohol dovoliť. Uprostred vojny, masovej imigrácie a úsporných opatrení po založení Izraela krajina nebola schopná venovať čas vypracovaniu ústavy a nebola ochotná riskovať rozkol verejnosti.“

Nie je totiž pravda, že vytvoriť takýto právny dokument alebo súbor dokumentov (má ho napr. Kanada) je ľahká či jednoduchá záležitosť. Profesor porovnávacieho a medzinárodného práva Tom Ginsburg z univerzity v Chicagu v štúdii z roku 2009 tvrdí, že priemerný čas na vypracovanie ústavy je 16 mesiacov.

Ale zaznamenal aj extrémne prípady. Napríklad ústava Myanmaru (bývalej Barmy) z roku 2008 sa tajne pripravovala viac než 17 rokov. Opačný extrém predstavuje japonská ústava z roku 1946. Vládni byrokrati ju vypracovali za jediný týždeň. A, čuduj sa svete, je to najstaršia nezmenená ústava na svete!

Ginsburg pritom upozorňuje, že rýchlosť tvorby ústavy nezávisela ani od rozsahu, respektíve objemu jej textu. Mimochodom, najdlhšiu písomnú ústavu na svete má India. Jej ústava má v anglickej verzii presne 146 385 slov, zatiaľ čo najkratšiu ústavu má štát Monako – iba 3 814 slov. Pre lepšiu predstavu: približne toľko slov má druhá z deviatich hláv Ústavy SR.

A ako dlho sa pripravovala a prijímala naša ústava? O tom si povedzme podrobnejšie.

Čítajte viac Dni a noci povstaleckej republiky. Život v rytme kanonád a cukor na prídel

Jablko sváru – preambula

Ústava Slovenskej republiky vznikala v hektickej dobe a priam bleskovým tempom. V polovici júna 1992 vytvorila druhá Mečiarova vláda komisiu na jej prípravu a vzápätí aj pracovnú skupinu, ktorá dostala poverenie pripraviť návrh ústavu po technicko-legislatívnej stránke.

Ale už predtým vznikli jej rôzne návrhy a vari najznámejším bol projekt komisie pod vedením profesora Karola Planka, vtedajšieho predsedu Najvyššieho súdu SR. Komisia, ktorú sformovala Slovenská národná rada ešte v roku 1990, pripravila dve verzie ústavy – jednu pre samostatný štát, druhú pre Slovenskú republiku, ako súčasť federácie. Tým sa vlastne riešila vyše 20-ročná podlžnosť z čias federalizácie.

Zákon o československej federácii z roku 1968 totiž predpokladal okrem federálnej ústavy aj vznik národných ústav – českej a slovenskej. Predsedníctvo SNR vedené Františkom Mikloškom však oba návrhy odložilo ad acta a sústredilo sa na rokovania s Českou národnou radou o takzvanej štátnej zmluve. Dovedna päť rôznych návrhov slovenskej ústavy vzniklo neskôr úsilím právnych expertov jednotlivých politických strán (SNS, HZDS, KDH, DS), väčšinou však vychádzali z výsledkov práce Plankovej komisie a skončili podobne. Návrh ústavy druhej Mečiarovej vlády sa teda nezrodil celkom na holom mieste a komisia právnikov vedená profesorom Milanom Čičom mala na čo nadväzovať.

„Bolo to niekedy v polovici júna 1992, kedy nás pozvali do Trenčianskych Teplíc, do tamojšieho vládneho zariadenia,“ spomínal v našom rozhovore docent Ľubomír Fogaš, v tom čase popredný predstaviteľ strany ľavicových demokratov, ktorý pracoval už v Plankovej komisii. „Traja sme tam boli takmer tri týždne – Milan Čič, Milan Sečanský (obaja za HZDS) a ja za SDĽ. Do ustanovenia za ministra sa práce zúčastňoval aj Jozef Moravčík (HZDS), či Milan Janičina (SNS) a na texte k prokuratúre pracoval Ivan Gašparovič. Jeden deň medzi nás prišiel aj Vladimír Mečiar.“

Medzitým pokračovali rokovania víťazov parlamentných volieb – ODS a HZDS – o budúcej podobe spoločného štátu. V prvej fáze prípravy vládneho návrhu ústavy ešte vôbec nebolo jasné, či to bude federácia a či spoločný štát vôbec prežije.

„Do polovice júla 1992 prevládala orientácia na republikovú ústavu v rámci voľnejšej federácie, dokonca s prvkami konfederácie,“ prízvukoval nám Milan Sečanský, ktorý dlho predsedal ústavnoprávnemu výboru Národnej rady. „Uvažovalo sa napríklad s kolektívnou hlavou Slovenskej republiky a nie s prezidentom.“

A ako to vtedy vnímal docent Fogaš? „Mysleli sme si, že k textu sa ešte po niekoľkých týždňoch vrátime a budeme ho ďalej dotvárať. V tom čase, okolo polovice júla, sme síce vedeli, že už existuje nejaká dohoda medzi Klausom a Mečiarom, ale netušili sme, že sa veci spojené so zánikom federácie natoľko urýchlia. Len tak sa mohlo stať, že náš text išiel do parlamentu ako vládny návrh bez dôvodovej správy. Tá sa tvorila až dodatočne a takpovediac za pochodu.“

O všetkom podstatnom sa rozhodlo na stretnutí v brnianskej vile Tugendhat 27. augusta 1992. Dohoda znela: 1. 1. 1993 vzniknú Česká republika a Slovenská republika ako dva samostatné štáty. Udalosť sa dostala na titulné stránky svetových médií.

Schvaľovanie a prijatie slovenskej ústavy o štyri dni neskôr už takýto ohlas v zahraničí nemalo. Počas dvojdňovej parlamentnej rozpravy, ale aj po prijatí ústavy 1. septembra 1992 – prakticky až dodnes – sa najviac diskutovalo a diskutuje o jej preambule, kde sa pripomína štátotvornosť slovenského národa. „My, národ slovenský,“ to sú tie úvodné inkriminované slová. Obhajcovia formulácie upozorňujú, že preambula je vlastne politickým vyhlásením, základným ideovým východiskom ústavy, nie je teda súčasťou jej normatívneho textu. Podľa Štefana Grmana, vtedy šéfa legislatívy na Úrade vlády, sa rodila asi najťažšie z celej ústavy, lebo mala až osem rôznych verzií.

Čítajte viac Slovensko malo gastarbeiterov aj za socializmu. Dokonca z exotických krajín – a karibský temperament sa nezaprel

Dvadsať rokov a dosť?

Aj vzhľadom na mimoriadne okolnosti vzniku Ústavy SR ju len za prvých 25 rokov existencie novelizovali 17-krát. Na porovnanie: americká ústava zaznamenala od svojej ratifikácie za 236 rokov iba 27 zmien vo forme dodatkov.

Ústavy sú síce nadčasové dokumenty, veď vytvárajú základy politiky a vládnutia na viac generácií, ale väčšinou bývajú dosť krehké. Nehovoriac už o tom, že aj ony sa musia prispôsobovať meniacemu sa behu sveta.

Autor americkej Deklarácie nezávislosti a tretí prezident USA Thomas Jefferson bol konkrétnejší a predpovedal, že optimálny čas na platnosť nejakej ústavy bez zmien je okolo 20 rokov. A veru sa ani veľmi nemýlil. Podľa nedávnej štúdie tímu politológov pod vedením Zacharyho Elkinsa z Texaskej univerzity v Austine je priemerná životnosť každej novej písomnej ústavy približne 19 rokov.

Potvrdzujú to dejiny Švajčiarskej konfederácie. Prvú spolkovú ústavu prijali Helvéti ešte v roku 1848, ale po dvoch desaťročiach sa ukázalo, že ju bude treba zmeniť, a to dosť výrazne.

Radikáli trvali na celkom novej ústave, dokonca vypracovali jej projekt, ale v roku 1874 dostal v ľudovom hlasovaní „zelenú“ predsa len značne revidovaný návrh platnej ústavy. Ten prešiel aj hlasovaním v jednotlivých kantónoch.

Obnovená ústava sa potom stala základným právnym predpisom Švajčiarska na ďalších 125 rokov. Isteže, sú výnimky, veľa ústav netrvá dlhšie ako desať rokov a asi 10 % z nich iba jeden rok. To bol prípad, napríklad, francúzskej ústavy z revolučného roku 1791.

Najčastejším dôvodom na zmenu ústavy býva podľa Ginsburga „politická túžba po rýchlom výsledku“ a krátky čas venovaný príprave ústavy.

V tejto súvislosti sa z času na čas vynárajú otázky, či sa slovenská ústava nestáva trhacím kalendárom. Je v nej vôbec niečo nezmeniteľné a takpovediac večné, keďže sa periodicky opakujú návrhy na jej malú či veľkú revíziu a dokonca volanie po vypracovaní zbrusu novej ústavy?

Čítajte viac Nebezpečný Devín. Zatvárali ho za fašistov i za komunistov

Ústava nie je trhací kalendár

Prvé novely Ústavy SR sa týkali postavenia a voľby prezidenta republiky. Druhá v roku 1999 zaviedla priamu voľbu hlavy štátu. Zároveň upravila jej status a kompetencie.

Dosiaľ najvýznamnejšia a najrozsiahlejšia bola novelizácia z februára 2001, ktorú vypracovali koaliční poslanci Peter Kresák, Ladislav Orosz a Ivan Šimko. Umožnila preniesť výkon časti práv Slovenskej republiky na Európsku úniu a upravila postavenie i kompetencie prakticky všetkých štátnych orgánov. Súčasne rozšírila aj právomoci Najvyššieho kontrolného úradu SR, upravila postavenie Národnej banky Slovenska a vydávanie občanov na trestné stíhanie pred medzinárodný súdny tribunál. Novela ďalej umožnila vytvoriť vyššie územné celky (VÚC) a umožnila zriadiť inštitút verejného ochrancu práv občanov (ombudsmana).

V nasledujúcich rokoch však bolo možné pozorovať lavínu menších noviel – čiastkových zmien ústavy. Už v roku 2005, po šiestich novelizáciách, niektorí ústavní právnici konštatovali, že z pôvodného textu ostalo len okolo 70 percent. Koľko ho tam bolo po jedenástich (v roku 2012) a koľko ostáva po všetkých doterajších dvadsiatich novelách, poslednej pred štyrmi rokmi? Pričom politici ju chceli za 30 rokov meniť 174-krát. To sa síce nestalo, ale napríklad v roku 2017 ju novelizovali trikrát.

Každá ústava je poplatná dobe, v ktorej vznikala, žiadnej však neprospievajú pričasté zmeny. Varovania odborníkov sú o to oprávnenejšie, že prijatie niektorých noviel Národnou radou nebolo – mierne povedané – domyslené a viedlo k ďalším zmenám ústavy. Za všetky stačí uviesť ústavný zákon č. 210 z roku 2006, nazvaný ústavným právnikom prof. Oroszom na jednej konferencii “ústavným kotrmelcom“. Návrh sledoval zúženie procesnoprávnej imunity poslancov NR SR, zákon ju však v skutočnosti rozšíril. O šesť rokov – po opakovanej kritike odborníkov i širšej verejnosti – musela byť prijatá ďalšia novela, ktorá chybu zákonodarcov naprávala.

V tejto súvislosti vzniká otázka, či by najvyššie ústavodarné a zákonodarné orgány (parlamenty) mohli za určitých nepriaznivých okolnosti uskutočniť také zmeny v ústave, ktoré by zmenili jej demokratický charakter. Najmä po druhej svetovej vojne sa západoeurópske štáty – po skúsenostiach s totalitnými režimami – proti takejto možnosti poistili a zahrnuli do svojich ústav tzv. nezmeniteľné ustanovenia. Typickou je v tomto ohľade „klauzula večnosti“ v základnom zákone spolkovej republiky Nemecko. Nepripúšťa zmenu ústavných článkov, garantujúcich podstatné náležitostí demokratického právneho štátu. V Ústave SR je takouto poistkou predovšetkým jej článok 12, odsek 1.

Jeho druhá veta znie: “Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….