V Lipnici je krčmárom pravnuk Jaroslava Haška. Sochu ucha tu má aj tajný, čo zatýkal Švejka

Možno si ešte spomeniete na názov obľúbeného humoristického festivalu Haškova Lipnice, ktorý tu prebiehal od 60. do 80. rokov. Nuž, za Haškom, ktorý v Lipnici dopisoval svoj román o vojakovi Švejkovi, sem ľudia prúdia dodnes. Mnohí radi začnú rovno u jeho pravnuka Martina Haška, ktorý od roku 2001 býva a pracuje v hostinci U Českej koruny.

Foto: Katarína Sedláková

martin hašek, Lipnice Pravnuk spisovateľa Jaroslava Haška Martin Hašek vo svojom hostinci U České koruny.

Je zvyknutý, že skoro každého návštevníka zaujíma príbeh o tom, ako sa jeho rodina rozhodla kúpiť lipnickú krčmu, v ktorej pradedo Jaroslav zopár mesiacov býval. Vysype ho na počkanie: ako predpokladali, že za Haškom by mohli cestovať ľudia z celého sveta. Veď v Prahe je jediná krčma priamo spojená s Haškom, a to U Kalicha, kde tajný policajt Bretschneider zatýka Švejka.

“Urobili z toho veľký kšeft, za komunizmu tam cestovali Rusi, Američania aj Číňania a okolo roku 1992 tam stála sviečkovica 500 korún, keď inde stáli jedlá okolo 65 korún. Ale Hašek v Prahe nemal žiadne múzeum, teda ak si odmyslíme, že v mnohých krčmách si dali odkaz, že tam sedával Hašek a písal poviedky. Rozhodne však gastronomicko-intelektuálne centrum, ako sme to nazvali my, môj pradedo nemal. Povedali sme si, prečo to neurobiť v Lipnici?

Foto: Katarína Sedláková

Hostinec U České koruny, Lipnice, Jaroslav Hašek Hostinec U České koruny v Lipnici nad Sázavou vedie pravnuk Jaroslava Haška Martin Hašek.

Báli sme sa, či naozaj prídu turisti z celého sveta, ale mama, ktorá pracovala roky ako riaditeľka hotelu Praha, trvala na svojom: jasné, že sem prídu tí Američania, Číňania aj Rusi. To sa, samozrejme, nestalo. Takže keď som mal asi 21 rokov, poslali ma sem z vysokej školy. Nevedel som ani šúpať cibuľu, zaujímal som sa o mikroprocesorovú techniku.

Vravel som si, to je bomba, že tu naši zrekonštruovali krčmu, ale vlastne sme vôbec nevedeli, do čoho ideme. Nebol tu napríklad plyn, tak sme tu mali veľké drevoplynové kotly. Musel som zháňať drevo, kúpil som preto les. Rozbiehalo sa to pomaly, ani hrad ešte nebol zrekonštruovaný…”

Foto: Katarína Sedláková

Jaroslav Hašek Socha Jaroslava Haška v Lipnici nad Sázavou.

Haškove hody

Ako miestni vnímali návrat Haška do Lipnice? „Pôvodná krčma bola štátna, keď sme sem my Pražania prišli, časť návštevníkov prestala do krčmy chodiť. Ale bol som jediný, kto tu varil, ešte sa tu mohlo fajčiť, tak nakoniec prišli. Chodievali sem aj menšie firmy, do rána sa tu hrávalo na gitare,“ opisuje štyridsiatnik, ako postupne nabrali klientelu.

So svojským humorom rozpráva, ako tri roky po otvorení pochopil, že si musí urobiť webstránku. “Začali sme variť podľa moderných trendov, aby bol spokojný aj Zdeněk Pohlreich. Kastelán Marek Hanzlík začal rekonštruovať hrad a súbežne s tým urobil sochár Radek Dvořák Bretschneiderovo ucho nad lomom. Lipnica sa začala dostávať po povedomia ľudí, zároveň sme organizovali akcie ako husacie či zverinové hody, Haškove hody…

Trvalo to, dlho som bol jediný zamestnanec, teraz ich máme deväť, v lete nás tu pracuje 15 ľudí. Hrad navštevuje okolo 35 000 ľudí ročne. Väčšina turistov sú Česi, keď prídu občas Slováci, dávajú si hlavne vyprážaný syr. Hostinec funguje celoročne, ja sa spolieham na kvalitu a veľké porcie, aby boli hostia spokojní,” vraví Martin Hašek a medzitým zisťuje, kto si dá guláš, kto kačacie stehno s knedľou a pivo či domácu bazovú limonádu.

Foto: Katarína Sedláková

Bretschneiderovo ucho, Radomír Dvořák, Lipnice, Hašek Socha Bretschneiderovo ucho od Radomíra Dvořáka je súčasťou Národného památníku odposlechu.

Znalcov Švejka meno Bretschneider nezaskočí, no Bretschneiderovo ucho – monumentálna socha od Radomíra Dvořáka – uchváti aj turistov peších či na bicykli, nemusia byť ani znalcami výtvarného umenia. Tri metre vysoké ucho vytesané do žuly nad zatopeným lomom bolo odhalené v júli 2005. Dnes sa o ňom píše, že je symbolom špicľovania, jednej z vlastností, ktorá Čechov sprevádza dejinami, a spolu s ďalšími dvoma sochami – Ústami pravdy a Zlatými očami tvorí triptych pod názvom Národní památník odposlechu.

Keďže sme však v kraji, ktorý miluje výmyselníka a fantastu Haška, je jasné, že to všetko mohlo byť aj inak. Veď sa na to môžeme spýtať aj samotného autora, sochára Radka Dvořáka, ktorého tiež sprevádza povesť „pábitela“, teda človeka, čo rád skresľuje realitu, domýšľa ju a hľadá krásu vo všednosti. Hneď po prechádzke lesom, kde užasneme, ako geniálne ústa aj ucho zdobia skalu, odrážajú sa v hladine zatopeného lomu, akoby tu boli vytesané odjakživa, stretneme sochára v širáku – kde inde, ako v Haškovom hostinci.

Foto: Katarína Sedláková

Ústa pravdy, Lipnice Socha Ústa pravdy od Radomíra Dvořáka je súčasťou Národného památníku odposlechu.

Hra na Egypt

Pri pohári piva nám ochotne vylíči, že je síce rodákom z neďalekého, len 14 km vzdialeného Havlíčkovho Brodu, no býva na Lipnickej ulici a odmalička s rodičmi chodieval k lomom pri Lipnici. Kochá sa, akú má mestečko nádhernú siluetu. Nápad na Bretschneiderovo ucho dostal v roku 2003, keď v egyptskom Assuáne navštívil faraónske lomy.

„Keď som chodil okolo obelisku kráľovnej Hatšepsut, pomyslel som si: keď Egypťania dokázali toto bez technológií, mali len ľudí a čas, my s našimi technológiami by sme niečo podobné dokázali aj na Vysočine. Navyše to bola výzva, lebo žulu v tomto meradle spracováva málokto. To bol materiál, s ktorým sa popasoval starovek a Egypt. Gréci a Rimania už na žulu boli leniví, využívali mäkšie kamene, mramor a pieskovec. Vravel som si: v Lipnici máme žulové lomy, tak to skúsime. Bola to vlastne hra na Egypt.“

A potom sa na vlastné uši presvedčíme, že jeho povesť „pábitela“ neklamala: kvetnato spomína, ako na vysokej škole s kamarátom robili abstraktné sochy. Nejaký čas sa nevideli, Dvořák medzitým prešiel na figuratívne sochy, čo priateľa rozhorčilo. Vravel mu: „Že robíš figúry, to by som ti ešte odpustil, ale uši, taký hnusný tvar, to nestrávim.“ Dvořák sa však nedal a zaprisahal sa: “No počkaj, keď prídeš nabudúce, ukážem ti trojmetrové drevené ucho. Uplynulo 20 rokov a po návšteve Egypta som uvažoval nad umením na skale.

Pôvodne som rozmýšľal nad niečím, čo by som nazval Umenie načúvania, vtedy mi vôbec nenapadlo pridávať k tomu nejaké politické súvislosti. No kým sa obec spamätala a odpovedala mi na moju žiadosť, trvalo to asi rok. Mal som čas premýšľať nad tým ďalej: tu v Lipnici je predsa genius loci spojený s Jaroslavom Haškom. Tak mi napadlo urobiť Bretschneiderovo ucho – Bretschneider je tajný policajt, ktorý na začiatku románu zatýka Švejka, píše si, čo kto rozpráva v krčme. To boli tie prvé odpočúvania ešte bez technických pomôcok, stačila mu obyčajná ceruzka.”

Vraj keď Bretschneiderovo ucho kameňosochári pod Dvořákovým vedením dokončili, po lese chodili ľudia a pýtali sa ho, čo urobí ďalšie. Radek Dvořák so smiechom imituje, ako ho to rozhorčilo: “Ucho nestačí? Dosť sme sa s ním nadreli. Ale nasadili mi chrobáka do hlavy, a tak som dumal, čo by ucho potrebovalo, aby niečomu načúvalo? Predsa ústa – tak vznikol nápad vytvoriť Ústa pravdy.

Bol som vtedy v Ríme a inšpirovala ma starobylá rímska maska Bocca della Verita oproti Kostolu Santa Maria in Cosmedin pod Kapitolským vŕškom. Podľa legendy odhryzne ruku každému klamárovi, ktorý ju do úst strčí. Vravel som si, to by šlo. Ale urobiť dve veci je hlúposť, buď urobíte jednu vec, alebo tri. K Uchu a trojmetrovým Ústam z roku 2006 pribudli o rok neskôr Zlaté oči ako symbol monitoringu. Viete, aj v tomto maličkom meste sa prevádzkuje kamerový systém…”

Foto: Katarína Sedláková

Radomír Dvořák, Švejk Sochár Radomír Dvořák a jeho obľúbená kniha – Haškov Švejk.

Problém so špicatým nosom

Dvořák je zábavný rozprávač, opisuje, ako si pri práci na Ústach pravdy siahol na dno. Socha vznikala 40 dní, autor bol taký pohltený prácou, že pri lome táboril. Vraj si medzi dva stromy uviazal hojdaciu sieť, nad ňu natiahol celtovinu, no keď spal, aj tak naňho pršalo a všetko mal mokré. Väčšinu času bol sám, no po sláve prvej sochy za ním prišli televízni novinári a natočili reportáž. Diváci z nej nadobudli dojem, že sochár nemá čo jesť, živorí na lesných čučoriedkach a začali mu nosiť potravu, pán nadlesný mu vraj priniesol pre istotu každý deň vajíčko. „Ja som mal však hromadu balení BeBe keksov,“ smeje sa Dvořák a ťažko vedieť, či by v Ústach pravdy neprišiel o ruku.

Pri tretej soche – Zlatých očiach – sa už radoval z luxusnej chatrče, ako ju sám opisuje. Z jeho originálneho triptychu sa stala turistická atrakcia, no on verí, že za niekoľko tisíc rokov z toho bude kultové miesto, kam možno ľudia budú nosiť brusnice. „Dokonca mi raz na zastupiteľstve ktosi navrhoval, aby som zrealizoval Řiť mocných, ale povedal som si, nech si to urobia sami. Štvrtá vec by už bola hlúposť, ja mám triptych hotový.“

Foto: Katarína Sedláková

Radomír Dvořák, Lipnice Sochár Radomír Dvořák prezentuje svoje diela na výstave na hrade Lipnice nad Sázavou.

Kto Dvořákových diel stále nemá dosť, môže si ešte do 27. októbra pozrieť výstavu jeho sôch pod názvom Vo štok vejš na Lipnickom hrade. Ak bude mať šťastie, sprevádzať ho bude sám autor. Ten názov vysvetľuje tak, že na hrade po 17 rokoch opäť vystavuje, tentoraz o poschodie vyššie, a prezentuje to, čo sa dalo dostať hore po 54 schodoch – skôr menšie kamenné veci s váhou do 150 kíl. Výstavu od mája videlo už okolo 20 000 ľudí.

Nájde tam aj fotografiu 18-tonovej Dvořákovej sochy s názvom Hlava XXII. Aj za jej vznikom je zábavný minipríbeh. „Bol som na dovolenke v talianskom Rimini, manželka ma štuchla pod rebrá, že si všimla nápis Rubicon. Vtedy som si spomenul, ako Caesar prekročil Rubicon a v hlave sa mi za tri sekundy zrodil nápad: Caesarova hlava rozseknutá na osem kociek a na rezných plochách by boli čísla hracích kociek, teda tie bodky…“

Najskôr chcel hlavu Caesara postaviť v Taliansku, ale keďže Taliani majú svojich sôch dosť, odložil to. Neskôr nápad upravil: nemusí to byť Caesar, ale radšej nejaký spisovateľ – a kto iný ako Jaroslav Hašek, ktorý súvisí s Lipnicou? „Väčšieho spisovateľa nepoznám a je svetový, nespochybniteľný, Švejka preložili do 58 jazykov,“ má naporúdzi vysvetlenie.

A prečo má tvár podľa vnuka Jaroslava Haška, krčmárovho otca Richarda, a nie samotného Jaroslava? “Pretože spisovateľ mal brutálne dlhý, špicatý nos, existuje fotka mladého Haška anarchistu z profilu. Povedal som si, že tak to nepôjde, ale uvedomil som si, že jeho vnuk Richard sa úžasne podobá svojmu dedovi spisovateľovi, no nos má po svojej babičke Jarmilke. Preto som sa chytil Richarda a klaplo to.

Navyše to Richardovi kedysi sľúbil výtvarník Karel Nepraš, autor tzv. Českej grotesky, ktorá hlásala čistý humor bez vtipu. Nepraš vtedy robil jazdecký pomník Jaroslava Haška na Žižkovom námestí v Prahe a sľúbil mu, že Haškovu hlavu urobí podľa neho, ale umrel. Nepovedal to svojej dcére, tá sochu z bronzu zrealizovala, nevediac, že hlava mala byť podľa Richarda. Ten bol sklamaný a ja som ho chcel povzbudiť, že niekde tú hlavu bude mať a väčšiu ako na námestí v Prahe – tak ju má v Lipnici.”

Foto: Katarína Sedláková

Jaroslav Hašek, Lipnice nad Sázavou Domček Jaroslava Haška v Lipnici nad Sázavou

Čo je to 30 000 rokov

Nové vydanie Švejka vraj v Česku vyjde každé dva tri roky. Koľkokrát Švejka čítal Radek Dvořák? „Nepočítam to, ale teraz ho čítam pomaly, väčšinou tu v hostinci U České koruny a píšem si do knihy poznámky.“ K svojim sochách pri lomoch tak často nechodí a keď už, tak vraj tvrdo zapiera, že s nimi má niečo spoločné. Keď vlani počítali množstvo turistov, došli až k číslu 70 000. Bretschne­iderovo ucho je len 400 metrov od parkoviska. „Občas niekto frflal, že by bolo lepšie, keby nechodilo toľko ľudí, ale potom zistili, že len na parkovnom zarobia pol milióna korún,“ zasa sa smeje „pábitel“.

Neodolám a pýtam sa ho, parafrázujúc výrok z jeho webstránky, či je ťažké dosiahnuť, aby sa v Lipnici aj žula smiala. „Žula sa smeje hlavne mne, ale nič by som nemenil. Väčšina sochárov sa žuly bojí, aj Petr Váňa, ktorý robil repliku morového stĺpu na Karlovom námestí v Prahe. Ten vraví, že je ‚mramorový’, jeho otec bol z lomu Amerika, celý rod bol mramorový, nepracoval so žulou.“

A potom prizná, že Bretschneiderovo ucho malo byť pôvodne drevené. „Pol života som pracoval s drevom, urobil som niekoľko sôch vyšších ako dva metre. Sochy z dreva majú celkom iné tvaroslovie. Potom ma však viac chytil kameň, lebo drevo vydrží len chvíľu, niekoľko stoviek rokov, ale kameň aj desaťtisíce rokov. Žula vznikla pri vrásnení pred 320 miliónmi rokov, nad nami boli čadičové a tufové hory, erózia to splavila a objavila sa žula. My otvoríme lom, vezmeme z neho žulu, ktorá odpočívala v jeho hĺbkach a urobíme sochu. A tá sa, beštia, za 30 000 rokov rozpadne,“ smeje sa sochár. Vraj nemeria čas na ľudský vek, ale žije v geologickom čase.

Foto: Katarína Sedláková

Lipnice nad Sázavou Hrad v Lipnici nad Sázavou v roku 1873

Záchranca hradu

Stále sa točíme okolo ucha, a tak sa nedá neopýtať na špicľovanie. Dvořák tvrdí, že odpočúvanie vníma všeobecne, nespája ho so žiadnym režimom. Hneď spomenie predošlého kastelána Lipnického hradu Mareka Hanzlíka, ktorý vraj rozprával povesť o Dionýzovom uchu – bola to diera v stene. Hradný pán usporadúval pijatiky pre svojich šľachtických hostí a za stenou sedel pisár, ktorý všetky ich reči zaznamenával a potom ich vydieral. A prečo Dionýzovo ucho? Pretože víno hosťom rozviazalo jazyk. Súčasný kastelán však tvrdí, že jeho predchodca si celú tú historku vymyslel a v skutočnosti šlo o mučiareň a Dionýzos je v antike symbolom utrpenia.

Nuž, vyberte si, čomu budete veriť. V každom prípade aj hrad, jeden z najmohutnejších v Česku, ktorý bol dlho sídlom bohatých pánov Trčkovcov z Lípy, stojí za návštevu. Keď bol Marek Hanzlík v podcaste Lucie Výbornej, prezradil jej, že podľa neho bol Hašek jedným z prvých uvedomelých pamiatkarov. V roku 1922 totiž napísal Klubu českých turistov rozhorčený list.

Zaslúžil sa o záchranu tejto pamiatky, lebo sa sťažoval na správanie návštevníkov, ktorí tu hľadali poklady a prekopávali pritom podlahy. Hašek písal aj na hrade, zato tu musel pracovať aj ako sprievodca. V jeho čase to boli holé steny, dnes návštevník uvidí čiastočne zrúcaninu po požiari v roku 1869 a čiastočne znovupostavený hrad v mene Jaroslava Haška. Malo tu vzniknúť jeho múzeum, ale to sa nikdy nestalo. Dnes je na hrade expozícia o tom, ako sa vykurovali stredoveké hrady.

V Lipnici nemožno vynechať domček Jaroslava Haška. Spisovateľ, ktorý sa nedožil ani 40 rokov, v dome býval len tri mesiace. Tie však stačili na to, aby sa z neho stala mekka všetkých obdivovateľov Jaroslava Haška. Uvidia v ňom zachovanú izbičku, ktorú obýval, aj jeho originálne obrie plstené čižmy, ktoré si priniesol z Ruska a naozaj ich nosil.

Foto: Resort Svatá Kateřina

svatá Kateřina, Tento pavilón v kúpeľoch Svatá Kateřina navštevoval aj spisovateľ Karel Čapek, ktorého otec Antonín Čapek tu pôsobil ako kúpeľný lekár.

Kde sa zamiloval Čapek

A kto by po tom všetkom mal chuť na ešte jedného veľkého českého spisovateľa, môže zamieriť do neďalekých známych kúpeľov Svatá Kateřina. Dnes je to rezort vychýrený svojou najširšou ponukou ajurvédskych terapií v Európe, ktorý vyhľadávajú celebrity aj ľudia jednoducho túžiaci po odstresovaní sa či schudnutí. Rezort sa ocitol nedávno aj v komédii Kurz manželskej túžby, kde hral majiteľa rezortu Jiří Bartoška a ambiciózneho lektora Vojta Kotek, ktorý sa snažil pomôcť manželom v stvárnení Lenky Vlasákovej a Stanislava Majera…

Foto: Lukas Legi

ajurvéda, Svatá Kateřina V kúpeľoch Svatá Kateřina dnes ponúkajú v modernej budove najširšiu ponuku ajurvédskych terapií v Európe.

Keď vo Svatej Kateřine v sezóne 1909 pôsobil ako kúpeľný lekár MUDr. Antonín Čapek, otec súrodencov Heleny, Josefa a Karla, o joge či ajurvéde tu ešte nikto nechyroval. Kto by tušil, že nad prameňom rieky Jihlava v roku 2014 postavia kamenný kruh druidov – novodobú repliku megalitickej stavby.

Foto: Resort Svatá Kateřina

kruh druidov, Svatá Kateřina Kruh druidov nad prameňom rieky Jihlavy v kúpeľoch Svatá Kateřina.

Svojho otca lekára vo Svatej Kateřine pred vyše sto rokmi niekoľkokrát navštívili Karel aj Josef Čapkovci. Karel, vtedy študent filozofickej fakulty v Prahe, sa tu „preukrutne zamiloval do roztomilej dievčiny“, ktorou bola Libuše Soplerová. Pravdepodobne Karla Čapka inšpirovala k napísaniu poviedky Helena, ktorá je súčasťou zbierky Trapné povídky. Návštevníci rezortu si to dnes môžu prečítať na informačnom paneli neďaleko kateřinského prameňa cestou na masáž od expertov priamo z Indie.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….