Veselý život karikaturistu. Ivan Popovič dnes oslavuje osemdesiatku

Poznáme vás najmä ako humoristu. Aj keď sa venujete vážnejším projektom, vždy s úsmevom. Kedy sa to začalo?

Mal som asi päť rokov, keď som u nás na povale objavil pre seba Nový svet. Bol to časopis, ktorý vychádzal na Slovensku ešte za druhej svetovej vojny. Náš tata nechal zviazať celý jeden ročník toho časopisu, a bola z toho veľká hrubá knižka, ktorá by sa k nám do izbičky nevošla. Čítať som ešte nevedel, takže články v nej boli pre mňa iba písmenká. Ale chytili ma obrázky a fotky z tej knihy. Od Tatier cez Afriku až po severný pól.

Vo vnútri časopisu naše hrady a zámky, jaskyne, okreslené Čičmany a na ďalších fotkách už samí vojaci, tanky, lietadlá, padajúce bomby a oheň. Z každej titulky Nového sveta sa na mňa usmievali neznáme krásky, do jednej som sa vtedy skoro zamiloval. Až neskôr som sa dozvedel, že to všetko boli nemecké herečky. Asi mali stlmiť tie hrôzy vojny okolo. Ale čo ma chytilo v tom Novom svete ešte viac, bolo to, že som tam našiel kreslené vtipy!

My sme mali doma veľa kníh, ale také niečo som dovtedy nikdy nikde nevidel. Jeden z tých fórov ma naštartoval tak, že som sa o niečo také pokúsil i ja. Dvaja chlapíci tam hrali pingpong a jeden tak prudko sekol raketou po loptičke, že uťal protihráčovi hlavu, len mu tak nadskočila. Text pod kresbou mi prečítal tata: „Hopľa!“ To ma vzalo. Začal som si vo svätom nadšení vymýšľať a kresliť všelijaké „srandičky“.

A kedy ste ich uverejnili po prvý raz?

Mal som necelých štrnásť rokov, keď mi vtedajší denník Smena ako prvý uverejnil jeden môj kreslený vtip. A prišiel mi prvý honorár. No nerob to potom! V roku 1960 ma uverejňovali už aj ďalšie noviny a časopisy. Mladá tvorba, kde bol vtedy šéfredaktor básnik Miroslav Válek, mi venovala celé jedno číslo, asi tridsať kresieb naraz. Vzápätí sa mi otvárala výstava kresleného humoru na Suchom Mýte v Bratislave, nasledovala Chrudim, Praha a už sa išlo do sveta! Od kubánskej Havany až po filipínsku Manilu. Bolo toho veľa a bolo to krásne. No a na začiatku bolo to „Hopľa!“

Foto: archív Ivana Popoviča

Ivan Popovič Kresba Ivana Popoviča k jeho osemdesiatke.

Viete, kto bol autorom kresby, ktorá vás inšpirovala?

Autorom tej kresby bol karikaturista Jozef Babušek. Isto si ho staršia generácia bude pamätať z niekdajšieho Roháča, kde pod menom Jozef Schek celé roky kreslil svoj slávny seriál Jožinko, dieťa svojich rodičov. Pamätáte? Cez Roháč som sa zoznámil s ďalšími skvelými kumštýrmi. S Tomášom Janovicom, Klárou Jarunkovou, s Viktorom Kubalom. S tým sme sa neskôr stretli pri zakladaní prvého slovenského profesionálneho Štúdia animovaného filmu.

Kde sa rodili tieto historické nápady? Stretávali ste sa v nejakej kaviarni?

V tých istých šesťdesiatych rokoch som býval v slobodárni YMCA, vtedy už Domov ČSM, kde bývali aj ďalší mladí redaktori z vydavateľstva Smena a hlavne zväzáci. Tu sme raz v noci pri pohári vínka vymysleli Galériu mladých. V nej celé roky vystavovali svoje výtvory mladí umelci, tu čítali svoje prvotiny budúci básnici a slávni spisovatelia. Aj nová hudba hrala. Galéria mladých sa činila až do roku 1989, a potom ju zrušili. Škoooda!

Foto: archív Ivana Popoviča

Ivan Popovič, Mať tak o koliesko viac Otec a syn Popovičovci v niekdajšom ateliéri Ivana Popoviča pri tvorbe seriálu Mať tak o koliesko viac

Tá bola na Mostovej ulici v Bratislave a veľa znamenala. Vernisáže boli ako happeningy, chodili tam aj herci a hudobníci. Pestrá spoločnosť. Kto bol vtedy blízky vám?

Elo Havetta, budúci filmový režisér, vtedy ešte študent. On ma od samého počiatku tlačil dopredu a otváral mi dvere, na ktoré by som sa možno neodvážil ani zaklopať. Ako vravím, mal som šťastie na ľudí. A prišli ďalší, čo ma postrkovali vpred. Bola to inšpiratívna partia. Novinár Vlado Bednár, maliar Mišo Studený, spisovatelia Vinco Šikula, Rudo Sloboda, básnik Ľubo Feldek, i môj vlastný brat Vladimír, neskorší profesor na Vysokej škole výtvarných umení. A ďalší. Ťažko ich tu na tomto priestore všetkých vymenovať. To by tento náš rozhovor musel vyjsť s prílohou. Ale ešte aspoň jedného musím spomenúť: Kornel Földvári. Báječný človek a múdry chlap, môj veľký fanúšik na celý život. Tvrdil, že ja rozsahom tvorby, i výsledkami, si zaslúžim prívlastok a oslovoval ma: Vy Dynamo!

Ste spokojný s osudom, s ľuďmi okolo seba, ale stačilo vašej dynamickosti povolanie maliara?

Tak tých profesií mám, či už v realite alebo v snahách, oveľa viac. Ja som síce od destva kreslil, ale túžil som stať sa archeológom. To bolo treba čakať na „výšku“, a tak som zatiaľ šiel na geodéziu. Lenže medzitým sa moja túžba sformovala cez kreslený humor do záujmu o animovaný film. Šiel som do Prahy na prijímacie skúšky, ťahal som so sebou za kufor svojich kresieb. Bol som pyšný – veď ma vtedy uverejňovali už aj české časopisy. A oni ma na tú školu neprijali.

Ako ste prežívali sklamanie?

Odhodlane: Veď uvidíte, ja vám ešte ukážem! Ako vyštudovaný zememerač som sa zamestnal v Kartografickom a reprodukčnom ústave v Modre-Harmónii. Najprv ako kreslič, potom zo mňa urobili revízora máp, ale už o rok nato som bol zamestnaný vo vydavateľstve Smena ako grafický redaktor v jednom z časopisov pre deti. A zasa zapracovalo to moje šťastie na ľudí! Ku kreslenému humoru tak prirodzene pribudlo ilustrovanie Včielky, Zorničky, Ohníka. Ilustroval som nejakú rozprávočku Kristy Bendovej a tej sa to veľmi páčilo.

Foto: Ivan Popovič

Ivan Popovič Kresba Ivana Popoviča

Bola to tiež vaša dobrá víla?

Však sa o nej šepkalo, že je čarodejnica. Raz mi povedala: Ivan, a nechceli by ste občas skúsiť aj niečo iné? Napríklad ilustrovať také poviedky, čo vychádzajú v Slovenke? A ja na to: Pani Krista, ale veď to je niečo celkom iné, ako to, čo robím tu. No práve, povedala pani Bendová, vy to dokážete! Len zájdite za šéfredaktorkou Libuškou Mináčovou, že vás posielam. Nebudete mi veriť, ale vyše pätnásť rokov som potom týždeň čo týždeň ilustroval nielen tie poviedky, ale aj všetky magazíny, čo u nás vychádzajú pre ženy. Ach, tá pani Krista! Ak sa teda o nej šírilo, že je čarodejnica, môžem s tým len súhlasiť.

Čítajte viac Aj Krista Bendová prežila dramatickú lásku

Vy ste sa v tých časoch odvážili skúsiť tzv. voľnú nohu, pracovať bez pevných záväz kov. Ako to išlo?

Po roku práce v redakcii ABC pionierov vo funkcii grafického redaktora som sa rozhodol z teplého miestečka ísť „na voľnú nohu“. Tak sa označovalo „slobodné povolanie“. Človek si sám musel nájsť prácu, urobiť ju tak dobre, aby sa na neho zasa obrátili. Moja šéfka Joža Znášiková-Heroldová mi povedala: Ty si taký šišimiši, ale skús to. Ja ti tri mesiace podržím to miesto, veď ty sa ešte vrátiš s prosíkom. Fantastická baba! V tom čase v celom Československu bolo nás dokopy asi tristo takých „šišimiši“ ako ja. Dve tretiny z toho boli cigánski muzikanti, ktorí chodili cez Slovkoncert a Pragokoncert hrať na Západ po baroch a prinášali štátu devízy. A asi sto nás bolo takých šiši, ako som bol ja. Mal som vtedy devätnásť, odvtedy som sa nezastavil. Bola to pekná jazda!

Robili ste knihy aj filmy, kreslené vtipy aj obrazy. Čo vám je z vašej tvorby najmilšie? Čo vám prinieslo najväčší úspech?

Ja som knihy robil nielen ako grafik či ilustrátor, ale niektoré som i napísal. Prvé dve spolu s mojím najstarším bratom Vladimírom. To boli knižky pre deti: Keď si doma sám, A ja sa volám Klinček! Ale sám som napísal aj iné knihy: Ezra; Utešiteľ žien; Mejdan; výber z fejtónov, ktorý som asi rok aj pol denne písal práve pre Pravdu. A denne to vychádzalo aj s pridanou kresbou. Z toho potom vyšiel taký výber v podobe knižky: 100 + jeden deň Ivana Popoviča.

Nejaké veci mi nevyšli. Knižky už boli aj vysádzané, pripravené do tlače, ale vzápätí na čísi príkaz skartované. Nikdy som po tom nepátral, komu tak mohli prekážať. Skôr mi toho človiečika, čo tak rozhodol, bolo ľúto. No čo už? Čo sa filmov týka, tak ľudia ma majú zafixovaného asi najviac cez večerníčky pre deti. Keď niekedy niekde spomeniem Hlavičkove rozprávky, vílu Lomničku a vílu Slabejku, rozžiaria sa ešte aj postaršie ročníky. Vyrastali na tých filmíkoch.

Foto: Ivan Popovič

Ivan Popovič Kresba Ivana Popoviča

Robili ste aj dokumenty. Bolo to iné?

Nakrútil som aj niekoľko dokumentárnych filmov, nielen zo svojich ciest, ale napríklad aj o turné Opery SND v Japonsku. Podľa môjho scenára bol nakrútený i hraný film, a tam bol Pali Hammel. Zas ďalší z ľudí, na ktorých som mal šťastie. A už sme i pri Borisovi Filanovi. Stretnutie s ním je zakaždým zážitok a niečo mi dáva. No a musím tu spomenúť aj chlapcov z horolezeckej partie, na ktorých som mal rovnako šťastie.

Tiež to boli známi dobrí ľudia?

Ivan Fiala, Juzek Psotka, Vinco Dubeň. Keď mi Ivan Fiala, ako šéf výstavby Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch, zadal úlohu vyzdobiť dvanásť čakární nemocnice keramickými stenami s mojimi maľbami, bolo to pre mňa nielen potešením, ale aj cťou. To isté som zažil, keď sa moja plaketa so symbolom Picassovej holubice mieru ocitla vďaka našim horolezcom na najvyššej hore sveta, na Mt. Evereste.

Vy ste sa dosť aj nacestovali. Kam sa ešte chystáte?

Skôr z toho čerpám. Mne stačí, keď si ráno otvorím okno a nadýchnem sa čerstvého vzduchu. Viem, čo mám v pláne dnes ešte urobiť. A keď sa to do večera podarí, čo viac si môžem priať? Mám príma rodinu, priateľov, celý život robím to, čo ma baví, a to je ďalší bonus! A ešte aj zdravý som, že primerane veku, ako vraví naša pani doktorka.

Nikdy som nedával dokopy nejaké majetky, ale zato som si cestoval a spoznal kus sveta od Japonska, Číny až po Galapágy. Nainfikoval som tým celú rodinu až do tej miery, že dcéra a najmladší syn sa raz vybrali na trochu dlhšie do Austrálie, že aspoň na rok, a odvtedy tých rokov ubehlo už vyše dvadsaťpäť. Začínal som autostopom, potom pribudla možnosť cez cestovky, ale veľa i peši či nočnými vlakmi, aby sa získal čas. Také bolo aj putovanie s mojím najstarším synom a dlhoročným spolupracovníkom hlavne na našich grafických a filmových projektoch, keď sme sa sami túlali po Indii. To bola nádherná cesta!

Foto: archív Ivana Popoviča

Ivan Popovič Ivan Popovič v galérii Ilusia v Liptovskom Mikuláši so synom Dávidom aj vnukom Maxom.

A kam sa ešte chystáte?

Kam sa ešte chystám? Nuž, do nebíčka neviem, či by ma vpustili, a v peklíčku je vraj zasa veľmi teplo. Tak ozaj teraz neviem…

Ako by ste namaľovali svoj autoportrét k osemdesiatke? Čo by ste na obraze zdôraznili?

Viete, ja karikatúru priraďujem k tým najvzácnejším prejavom výtvarného umenia. Viem namaľovať krajinu, zátišie, kytičku aj ženský akt. Ale stále mi nad tým vyčnieva karikatúra. Ako keby o tomto svete vedela vypovedať ešte o čosi viac. Hopľa! Nedávno zosnulý kunsthistorik Bohumír Bachratý ma roky nahováral, že spraví monografiu o mojej rozsiahlej práci, až som s tým napokon súhlasil. A chcel by som nakrútiť ešte aspoň jeden animovaný film. Tak som požiadal Audiovizuálny fond i Fond na podporu umenia o príspevok na realizáciu týchto projektov. Obe zodpovedné inštitúcie museli dlho rozmýšľať, až po mesiaci mi poslali zhodnú zamietavú odpoveď: Že „nyx“ nebude. No nepovedz: „Hopľa!“

Takže, zázračné slovko znamená, že idete ďalej, ako vždy. Želáme úspechy.

Ivan Popovič

Foto: Dávid Popovič

Výtvarník Ivan Popovič Výtvarník Ivan Popovič

Výtvarník, filmár a spisovateľ sa narodil 16. októbra 1944 v Bánovciach nad Ondavou. Vyrastal v Hniezdnom, do školy chodil v Kežmarku. Vyštudoval geografiu a kartografiu, ale v odbore pracoval len krátko. Venoval sa najmä kresleniu a od roku 1963 bol výtvarným redaktorom vydavateľstva Smena. Neskôr sa stal umelcom v slobodnom povolaní a rozvíjal svoj talent ako karikaturista, filmár a cestovateľ. Písal aj publicistické články a knihy. Je autorom mnohých známych diel – Utešiteľ žien, Mejdan, Mať tak o koliesko viac, 100+jeden deň Ivana Popoviča, Hlavičkove rozprávky, Panpulóni, dokumentárne filmy z ciest po svete atď.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….