Ženy, ktoré prešli peklom. Rusi sú očividne majstri v mučení

„Najťažší bol strach, že tam umriem bez toho, aby som ešte videla dcérku a mamu.“

Oľga, 47 rokov. V smartfóne ukazuje fotografiu usmiatej ženy v uniforme. Z čias, ktoré sa zdajú vzdialené svetelné roky. Lebo medzitým, ako sa odfotila, a dneškom vtrhli na Ukrajinu Rusi. Oľga bola v armáde od roku 2018, pracovala na pozícii spojárky a v administratíve. 24. februára 2022 bola práve so svojou jednotkou v Mariupole. „Nám administratívnym pracovníkom prikázali, aby sme šli do krytu. Pochopili sme vážnosť situácie. Všetko išlo veľmi rýchlo,“ hovorí.

Foto: JANA ČAVOJSKÁ

oľga, vojna, ukrajina Oľga. V ruskom zajatí prežila rok a dodnes má zdravotné následky.

Rusi mesto stále ostreľovali. Za internetovým signálom bolo treba vyjsť na deviate poschodie blízkej budovy. Bolo to veľmi nebezpečné. Oľa vždy zostala len pár minút. Rýchlo sa spojila s mamou v Mikolaive, dala vedieť, že žije, spýtala sa, čo je nové tam.

Olinu jednotku poslali do metalurgického Závodu Iľjiča. 14. apríla dostali príkaz vyjsť v noci a skúsiť sa prebiť smerom na Záporožie. „Bola veľmi tmavá noc. Lietadlá na nás zhadzovali bomby. Pomedzi výbuchy sme sa snažili opustiť mesto. Ale nestihli sme to.“ Jednotku zajali Rusi. Všetkým zobrali doklady, cennosti a mobilné telefóny a odviezli ich do nejakého hangára. Všetci, aj ranení, spali na zemi. Na druhý deň ich odviezli do Olenivky.

Čítajte viac Život s terčom na hrudi. Na kom trénujú ruskí dronisti?

Výkriky mučených

„V miestnosti pre šesť ľudí nás bolo štyridsať žien. Podmienky hrozné. Nefunkčná toaleta, v noci nám nedovolili spať, púšťali nahlas hudbu. Tam sme zostali päť dní a previezli nás do Taganrogu. A tam sa začalo ozajstné peklo,“ pokračuje Oľa.

Snaží sa zo všetkých síl. No spomienky v nej stále vyvolávajú pocity, ktoré je veľmi ťažké zvládnuť. Občas sa jej rozbúcha srdce a zrýchli dych. Panické ataky prichádzajú bez varovania. Ešte stále. Nemôže cestovať autobusom, neznesie, keď je okolo nej na malom priestore natlačených veľa ľudí. Ale aspoň žije. Polovica žien, ktoré sa vrátili z ruského zajatia, volí podľa informácií ľudskoprávnych organizácií radšej samovraždu.

Svoju celu nazýva „klietka“. Vraj bola ako zo stredoveku. Zo stropu kvapkalo, Oľa bola stále mokrá. Bola tam zima a tma. Spať sa nedalo. „Raz som sa posťažovala, že ma z toho bolí hlava a chrbtica, aby mi dali tabletku. Dali mi pažbou po chrbte. Opýtali sa, či mi majú dať aj po hlave a či ma ešte niečo bolí. Nie, nebolí. Potom ma už radšej nič nebolelo…“ hovorí.

Foto: JANA ČAVOJSKÁ

Oľga, obraz, vojna, ukrajina Maľovanie je pre Oľgu jedna z účinných terapií.

Výsluchy. Počula výkriky mučených mužov a žien. „Keď bijú teba, vydržíš. Ale keď počuješ kričať iných a vieš, že o chvíľu prídu aj do tvojej cely… Celý čas si v napätí. Veľmi sme sa báli zakaždým, keď nás vyvádzali z cely, lebo tie bitky boli hrozné.“ Na jedenie dostávali čudnú kašu s chlpmi a kosťami a riedku polievku, ktorá vyzerala, akoby len umyli hrniec po svojich.

Po čase Oľu previezli do Belgorodu. Tam to bolo lepšie. Konečne dostala čisté oblečenie. Vodili ich na nútené práce do fabriky. „Boli sme za to vďačné. Videli sme slnko. To bola radosť. Do práce sme museli bežať so sklonenou hlavou, ale na pár chvíľ sme videli slniečko a nadýchli sa čerstvého vzduchu. Cítila som sa vtedy slobodná.“

Ďalší prevoz. Kurská oblasť. Kým tam Oľu väznili, ani raz nevidela denné svetlo. Ženy držali v tme, stravu im podávali cez okienko, nechutné jedlo museli rýchlo zjesť a vrátiť čistú misku. Po celách behali myši. Hygienické podmienky boli otrasné. Ženy nedostali vložky ani spodnú bielizeň, jediné, čo im dali, bola zubná kefka. Choré nedostali lieky, Oľa si dvakrát myslela, že jej spoluväzenkyne to už nemôžu prežiť – jedna mala veľmi vysoký tlak, druhá epilepsiu. Hovorili im, že ony sú nikto. Že ich držia, len aby mali za koho vymeniť svojich chlapcov, a ak zdochnú, nič to.

Čítajte viac Rus pod perinou a samopal pred očami. Prežil a vyhral 300 súťaží

Bábiky z nitôčok

Ustavičné výsluchy mali väzenkyne psychicky zlomiť. „Nevieš, kedy ťa vezmú na výsluch a čo tam s tebou urobia. Hovorili nám, že Ukrajina už neexistuje. Že si máme zobrať ruské pasy, že budeme bývať a pracovať u nich. My sme nevedeli, čo sa deje u nás doma. Veľmi bolelo, keď hovorili, že naša krajina nás už aj tak nechce… Niektoré dievčatá to nevydržali a prijali ruské pasy. Neodsudzujem ich za to,“ rozpráva Oľa. Sústavné bitky a elektrošoky, ak niekto nebežal na výsluch dostatočne rýchlo – ale vlastne aj len tak, pre zábavu dozorcov, vyzliekanie a státie „na roztiažkach“, v pozícii s roztiahnutými rukami a nohami, v ktorej museli väzenkyne vydržať celé hodiny, robiť drepy, keď človeka bolí celé telo, lebo dostáva chatrnú stravu bez vitamínov a držia ho v tme bez denného svetla, takmer zlomili aj ju. „Začala som rozmýšľať o tom, že ukončím svoj život. Chcela som si podrezať žily na železnom háku, ktorý trčal zo steny. Pochopí to len ten, kto bol v klietke bez spojenia so svetom. Nakoniec som v tej klietke cítila bezpečie. Lebo vonku, na chodbe, boli stále bitky a ponižovanie.“

Foto: JANA ČAVOJSKÁ

Aňa, ukrajina, vojna Aňa. V zajatí bola dva týždne, no doteraz sa s tým, čo tam prežila, nevyrovnala.

Oľga raz rezignovala. Zas jej kázali cvičiť. Robiť drepy. Spievať ruské patriotické piesne. Odmietla. Povedala, že nebude. Že nejde na výsluch. Nech ju radšej zabijú. Vtedy jej dali nejaké lieky na upokojenie. Spoluväzenkyňa jej dohovárala. Musí byť silná, má predsa doma dcérku. „Potom som si vyrobila bábiky. Zbierala som si každú nitôčku, keď som našla kúsok látky, rozplietla som ju na nitky a z nich som urobila bábiky. Dala som im mená. Mama, dcérka. Rozprávala som sa s nimi.“ Oľa sa pri týchto slovách trochu usmeje. Ale tvár jej hneď stuhne. „Potom mi ich niekto ukradol.“

Po chvíli prídu slzy a vzápätí ďalšia nežná spomienka. „Dievčatká, spoluväzenkyne, mi vyrobili nové bábiky. Pozbierali nitky medzi sebou. Takto sme si navzájom pomáhali. Snažili sme sa jedna druhú podržať.“

Čítajte viac Na Ukrajine spustili unikátnu mobilnú elektráreň. Poháňa ju sloboda

Poškodené zdravie

V zajatí Oľa prežila rok. Raz ju posadili do autobusu s ďalšími mužmi a ženami, na hlave mali vrecia a nevedeli, kam idú. Keď počula ukrajinský jazyk, pochopila, že je doma. Aj teraz, po roku a pol, vzlyká, keď rozpráva o tom, ako dostala čisté oblečenie, ako si postupne uvedomovala, že je doma. Šťastie vystriedali problémy. Musela sa učiť znovu žiť. No ťažké podmienky, bitky, chlad, nedostatok slnečného svetla a chatrná strava v zajatí si vybrali ťažkú daň na Olinom zdraví. Vypadali jej vlasy. Bolieva ju hlava a chrbtica. Prestala jej pracovať štítna žľaza, stratila menštruáciu, má neurologické problémy. Nejaký čas bola na antidepresívach a navštevovala psychiatrov, poležala si v nemocnici.

Absolvovala rehabilitačný pobyt v prírode. „Tam som pochopila, že musím všetko zobrať do vlastných rúk. Tabletky som vyhodila. Snažím sa zamestnať svoju myseľ prácou a maľovaním. Lebo keď veľa o tom všetkom rozmýšľam, necítim sa dobre.“

Keď Oľa v ruskom zajatí zaspávala v klietke, predstavovala si, že objíma mamu a dcérku. Že s nimi hovorí. Keď sa to potom naozaj stalo, mala najprv pocit, že je to sen. Až o pár dní to jej myseľ akceptovala ako realitu. Pochopila, že je doma… No kým bola v zajatí, dostala jej mama mozgovú porážku. „Cítim sa zodpovedná za to, že sa to stalo.“

Čítajte viac Väčšina z nich nemá ešte ani tridsať rokov a už prišli o manželov. Zabili ich ruskí agresori

Prestávaš cítiť nádej

Aňa z Odesy. 25 rokov. Jej synček má osem. Roku 2021 vstúpila do armády, bol to jej detský sen, obidvaja jej rodičia sú vojaci. Ona bojovala v prvej línii pri obrane Mariupoľa. Keď mesto obsadili Rusi, jej jednotka sa dvakrát neúspešne pokúšala prebiť von. No vtedy už nemali ani muníciu, ani vodu. Zobrali ich do zajatia.

Aňa prešla Olenivkou, Taganrogom a Sevastopoľom. Na úvod bola presvedčená, že jej šance na prežitie sú minimálne. Rozpráva mi to doma v kuchyni. V ruke drží šálku s trochou kávy ako oporu. Malý Iľja sa hrá vo vedľajšej izbe. A ona sa stále ospravedlňuje za to, že nedokáže pri tých spomienkach zadržať slzy. V zajatí bola „len“ dva týždne. No Rusi sú očividne majstri v mučení. V tom, ako človeka psychicky zlomiť. Veď tieto metódy používajú a „vylepšujú“ už celé stáročia.

Foto: JANA ČAVOJSKÁ

Oľga, vojačka, ukrajina, vojna Oľga ako vojačka pred ruskou inváziou.

Zajatých rozdelili do autobusov, mužov zvlášť a ženy zvlášť. „Priviezli nás do Olenivky a náš autobus postavili tak, aby sme videli, čo sa deje s chlapcami. Veľmi ich bili. My sme sa na to museli pozerať. A čakali sme to isté.

Nasledovali rôzne cely, žiadny spánok, hnusné jedlo, ktoré bolo treba čo najrýchlejšie všetko zjesť, bitky, elektrošoky. Výsluchy. Kto mal tetovania s ukrajinskou symbolikou, bol pre Rusov úhlavný nepriateľ, ale fašisti boli úplne všetci. „Jediná moja opora bol môj syn. Vedela som, že musím vydržať všetko, aby som sa vrátila domov k nemu,“ plače Aňa. Najhoršie bolo počuť krik zo susedných ciel. Vedieť, že tam práve niekoho mučia – a tušiť, že je ďalšia na rade. „A psychické týranie. Hovorili nám, že naša krajina nás doma nechce. Vedela som, že to nemôže byť pravda, ale s každým ďalším dňom tomu začínaš po trošíčke veriť. A prestávaš cítiť nádej, že sa vrátiš domov.“

Čítajte viac Ukrajinská nobelistka: Smrť už u nás zaklopala takmer na všetky dvere

Nočné mory

Pri spomienke na to, ako ich väznitelia nútili spievať ruské patriotické piesne, sa Aňa trochu usmeje. „Vtedy sme uplatnili celú našu kreativitu. Vložili sme do nich úplne iné slová.“ Keď ju vymenili, neverila tomu, že naozaj ide domov. Doma mala problém pochopiť, že už nie je v klietke, ale na slobode. Dva týždne zajatia stačili na to, aby si musela zvykať, opäť sa učiť starému životu. „Bez pomoci psychológa sa mi to nedarilo. Časom som sa snažila brať to ako zlý sen. Pomohli mi rôzne terapie. No to, čo som tam prežila, sa mi stále vracia v nočných morách. Niečo také nikdy nezabudneš. Zostáva to kdesi hlboko v pamäti. Možno časom to bude lepšie. Snažím sa. Žiť ďalej, pracovať, chodiť k psychológovi. Jazdím na koni, spojenie s tým zvieraťom mi pomáha odohnať zlé myšlienky. Naučila som sa aj upokojiť, keď ma zobudia nočné mory,“ hovorí Aňa.

Rusov nenávidí. Nie si je istá, či by s nejakým Rusom dokázala normálne hovoriť. Či jej to pôjde v budúcnosti, keď prejdú roky a Ukrajina vyhrá túto vojnu. „Tá nenávisť je na celé generácie. Aj môj syn vie, že Rusi sú teroristi, ktorí napadli našu krajinu a zabíjajú nás. Že sú to zlí ľudia.“

Najstaršia z trojice žien, Stefania, má 54 a je dôstojníčka. Nechce hovoriť o sebe. Vzhľadom na svoju pozíciu v armáde je veľmi formálna. Na príklade iných však v skutočnosti opisuje to, čo zažila sama – hoci si to úplne možno nepripustí. Trauma na celý život, ktorá zostáva po bití a výsluchoch.

Manipulácia, akou sa väznitelia pokúšajú svoju obeť presvedčiť o tom, že spoluväzenkyňa z cely ju zradila a niečo na ňu prezradila. „Ľudia sa začnú báť jeden druhého, uzatvárať do seba. Navyše nedostávajú jedlo a vodu a stále ich mlátia. Lenže my ženy sme vedeli, že doma máme deti, ktoré nás čakajú. Stále sme rozmýšľali o tom, ako sa naše deti majú. Či sú v bezpečí, či majú čo jesť, či im nič nechýba. A vydržali sme všetko, aby sme sa k nim mohli vrátiť.“

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….