Život s terčom na hrudi. Na kom trénujú ruskí dronisti?

Rusi používajú toto mesto ako polygón, jeho obyvateľov – mužov, ženy, deti – a ich autá ako živé terče, na ktorých cvičia presnosť zásahov dronmi predtým, ako pôjdu bojovať do Donbasu s ukrajinskými vojakmi. Dávno tu nie je práca. Večery sú tmavé, aj keď neprerušia dodávky elektriny. Ľudia zhasínajú kvôli zatemneniu. Nechcú navigovať Rusov na isté ciele, ich strely do bytov, kde niekto zostal. Jediné, čo obyvateľov Nikopola chráni, je Dneper. Široký je tu tristo metrov. Za ním sú Rusi a okupovaný Enerhodar s atómovou elektrárňou. Ukrajinské posádky z mesta už odišli. Pokus prekročiť Dneper by bol zo strany Rusov takým nezmyslom, že prítomnosť ukrajinských vojakov tu nie je potrebná.

V deň, keď sme prišli, zabil FPV dron štrnásťročné dievča. Práve nakupovalo v lekárni. Hoci na začiatku ruskej vojny väčšina obyvateľov Nikopola odišla, postupne sa vrátili. No deti nechodia do školy. Je to príliš nebezpečné. Dospelí nemajú prácu, fabriky sú zatvorené. Štát podporuje sociálnymi dávkami – síce mizernými, ale je to aspoň niečo – invalidov a dôchodcov.

Foto: JANA ČAVOJSKÁ

ukrajina, pastor, oblečenie Kamarát Golubevovcov, tiež pastor, priviezol oblečenie z druhej ruky. Obyvatelia mesta ho naozaj potrebujú. Nie je tu práca ani peniaze.

Tým bez oficiálnej pomoci pomáhajú Roman a Inna Golubevovci. Pastor protestantskej Cirkvi Spasenia s manželkou. Odjakživa pracujú s nechcenými deťmi, dve deti z ulice si adoptovali k trom vlastným. Prečo? „Lebo obaja sme z mnohodetných rodín a vyrastali sme v 90. rokoch v Donbase,“ objasňuje Roman. „Vtedy tu ľudia skutočne nemali čo jesť. Cirkev rozdávala deťom teplé obedy.“ On aj Inna chodili do kostola na obed. A tak sa spoznali.

Neskôr pochopili, že aj oni musia pomáhať deťom. Vzali sa. Roman robil pomocného pastora v dedine Jenakijeve neďaleko Donecka, Inna tam učila v nedeľnej škole. Ale prišiel rok 2014. Ruskom podporovaní separatisti vyhlásili Doneckú ľudovú republiku. Roman s Innou sa rozhodli odísť – Inna aj dnes hovorí, že jediné, čo by ju vyhnalo z Nikopola, je vidina života pod ruskou okupáciou. Najprv boli v Dnipre. Potom im nadriadení povedali o Nikopole. Pastor tam veľmi ľúbil Rusko a rozhodol sa tam odsťahovať. Farnosť zostala prázdna.

Čítajte viac Keď utekajú do krytu, spievajú, aby nepočuli bomby. Na Ukrajine vyrastá stratená generácia

Inna spomína, ako tu našli iba dlhy. „Na kostole, ale aj na budove, v ktorej bola kancelária a pastorov byt.“ Všetko sa im podarilo vyplatiť. Kostol bol malý. Nechodilo tam veľa ľudí. Roman a Inna sa modlili za ďalších. „Chápali sme, že toto mesto je naše poslanie,“ hovorí Roman. „Sem nás zavolal Boh.“

Foto: JANA ČAVOJSKÁ

nikopol, ukrajina, oblečenie Obyvateľky Nikopolu hľadajú v dodávke oblečenia z druhej ruky, čo by sa im hodilo. Nové si nemajú za čo kúpiť.

Modlili sa: „Bože, daj nám ľudí do chrámu.“ A prišlo prvých desať detí z ulice. Do cirkvi sa dostali presne tak ako Roman s Innou: boli v komplikovanej situácii a nikto iný im nebol ochotný pomôcť. „Tie deti k nám pritiahli ďalšie deti,“ hovorí Inna. Postupne ich prichádzalo päťdesiat. „Boli to deti z ulice a boli hladné. Zháňali sme zdroje na to, aby sme ich mohli nakŕmiť,“ dodáva Roman. Jeho záľubou bolo vždy reštaurovanie starých vecí. Všetko, čo mal, predal, aby bolo na jedlo pre deti.

K jednoduchej budove kostola sa počas nášho rozhovoru blíži dodávka. Vystúpi z nej kolega kňaz. Podáva nám ruky. Priviezol oblečenie. Z druhej ruky, použité, ale stále dobré. Ledva ho vyloží, zhŕknu sa okolo obyvateľky Nikopola. Obchody s textilom už dávno nefungujú a keby tu aj otvorili svoje pobočky najslávnejšie značky sveta, ony by nemali peniaze, aby si niečo kúpili. Jednu z nich sprevádza asi desaťročný vnúčik Víťa. Je zakríknutý, ale neskutočne šťastný, keď medzi vecami z humanitárnej pomoci nájde loptu.

Z vedľajšej ulice sa ozve výbuch. Roman sa pozrie do mobilu. Má aktivované varovania. Správy prichádzajú jedna za druhou: „V povitri litačok – kamikadze!“ „Na zemi s vybuchom.“ Náš dobrovoľník Tom z USA, ktorý je na Ukrajine len pár dní, je trošku zarazený. No miestnymi to ani nepohne. Naďalej pokračujú vo svojich aktivitách. Roman sa trochu zamračí a podotkne, že ľudia už prestali dbať na svoju bezpečnosť – a doplácajú na to životmi.

Dve z prvých desiatich detí, ktoré prišli do malého chrámu v Nikopole rovno z ulice, majú Inna s Romanom adoptované. Počet detí, o ktoré sa starajú, medzitým vzrástol na tisícpäťsto. Lebo sa začala vojna. Ľudia, ktorí v ostreľovanom meste zostali, často nemajú na poriadne jedlo. Na oblečenie. Ale hlavne na nich celá situácia ťažko dolieha. „Deti majú nervové tiky. Zajakávajú sa. Pocikávajú,“ vypočítava Inna. Na faru niekto daroval pojazdnú pekáreň. Vyrobili ju v roku 1952. Obdivuhodný kúsok. Dobrovoľník Sergej s rodinou sa stali majstrami pekármi. V stredu a v sobotu pečú chlieb, ktorý rozdávajú ľuďom v núdzi. V sobotu prichádzajú aj deti na teplý obed. Popoludní sú pre ne pripravené arteterapie a psychológ.

Foto: JANA ČAVOJSKÁ

Ukrajina, nikopol, dieťa Malý Víťa sa teší z lopty, ktorú objavil v dodávke humanitárnej pomoci.

Psychologická podpora je často dôležitejšia ako potraviny či balíčky s humanitárnou pomocou, ktoré raz do mesiaca Roman s Innou rozdávajú. „Aj rodičia, ktorí majú autá, teda tí lepšie situovaní, k nám cez víkend vozia svoje deti. Len aby mali kontakt s rovesníkmi a dostali psychologickú pomoc,“ tvrdí Roman. Má plán vybudovať bezpečné centrum pre deti stodvadsať kilometrov od tohto pekla. Kúpiť hocijakú budovu, aj starý dom, len aby to bolo v bezpečí… hoci stodvadsať kilometrov od Rusov by azda nikto okrem ľudí, ktorí sú tu nútení žiť, za bezpečné miesto nepovažoval… No pre Romana a Innu je to už vhodná lokalita na rehabilitácie pre deti zasiahnuté vojnou. Každých sedem dní by sa tu mohli striedať turnusy detí, ktoré by si tu trošíčku vydýchli od každodennej ťažkej reality.

Foto: JANA ČAVOJSKÁ

Golubevovi, Ukrajina, vojna Inna a Roman Golubevovci zostávajú v ostreľovanom meste, aby mohli pomáhať druhým.

Chcem vedieť, či sa Roman s Innou nebáli zostať. Aj kvôli piatim deťom. Roman sa na mňa pozrie s otázkou, či mi môže odpovedať slovami veriaceho. Prikývnem. „Pochopili sme, že máme zostať tu. Modlili sme sa. Boh nám to ukázal v modlitbe. Hovorí sa, že Boh chráni od situácie a v situácii. V roku 2014 nás ochránil od situácie, aká bola v Donbase. Potom nás privolal sem. Máme päť detí. Mohli sme odísť, dokonca som oficiálne mohol vycestovať za hranice. Ale Boh povedal, že máme zostať a pokračovať v službe. A že nás v tejto situácii ochráni.“

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….