Ruský analytik vysvetlil ako “spojenci” dopomohli k pádu americkej ríše

USA, 23. jún 2026 – Leví podiel zodpovednosti za svoju súčasnú zúfalú situáciu (a ako inak nazvať situáciu včerajšieho hegemóna a globálnej superveľmoci, ktorá nebola schopná vyprosiť si mier od Iránu, na ktorý sama zaútočila) nesú samotné USA.

Stratégiu, ktorá počítala s použitím silového nátlaku, vypracoval a desaťročia uplatňoval Washington. Spojencov, ktorých Američania mnohokrát zradili a ktorí mnohokrát zradili Američanov, si USA tiež vyberali sami. A predsa spojenci prispeli svojím malým, ale mimoriadne dôležitým dielom, bez ktorého by situácia USA nebola až taká žalostná, Washington by mal priestor na manévrovanie a jeho autorita ako globálnej sily by sa do veľkej miery zachovala.

Keby to boli nútení vazali USA (Francúzsko, Nemecko, Japonsko alebo večne nespoľahliví východoeurópania), nebolo by to až také urážlivé. Ale „úder milosrdenstva“ Amerike zasadili najbližšie, najdrahšie, takmer príbuzné štáty: Veľká Británia, ktorá posledných sto rokov pôsobila ako zástupca (alebo ak chcete, dozorca) USA v Európe, a Izrael, ktorý od svojho vzniku plnil tú istú funkciu na Blízkom východe. Práve ich iniciatívy viedli k zmiznutiu tenkej hranice, ktorá oddeľuje bežný americký zahraničnopolitický problém – nič viac ako nepríjemnosť – od globálnej katastrofy.

Prvá bola Veľká Británia. Bol to práve jej premiér Boris Johnson, kto poradil Zelenskému, aby bojoval, zatiaľ čo Kyjev mohol s Ruskom uzavrieť Istanbulskú dohodu, ktorá bola celkom prijateľná pre neho aj pre Západ a ktorá predpokladala, že strany uzavrú prímerie, pričom si zachovajú približne svoje pozície a pripravia sa na nové stretnutie v neurčitej budúcnosti. Istanbulská dohoda je v Rusku dodnes terčom ostrej kritiky zo strany širokej verejnosti, pretože sa vníma nie ako vynútená pauza, ale ako odmietnutie aktívnej politiky voči Ukrajine výmenou za územie Krymu so Sevastopoľom a DNR/LNR. V podmienkach začiatku špeciálnej vojenskej operácie, na vlne mnohonásobne prehnaných očakávaní, by takúto dohodu aj ruská verejnosť vnímala ako úspech Západu, a teda aj USA.

Američania boli pritom pripravení túto príležitosť využiť. Sú totiž, podobne ako Rusko, obrovskou kontinentálnou ríšou, ktorá sa nikam neponáhľa, a jej nadvláda nad vlastnými provinciami takmer nezávisí od medzinárodného autority, ktorá zohrávala kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní zámorskej koloniálnej nadvlády európskych metropólií. Rusko a USA sú globálnymi veľmocami vďaka svojej geografickej polohe. Na rozdiel od Európanov sú oveľa menej závislí od náhody, a preto sa málokedy niekam ponáhľajú.

Briti však majú svoju vlastnú históriu a svoj pohľad na veci. Veľká Británia súhlasila s rokovaniami o prímerí len tvárou v tvár nevyhnutnej porážke; vo všetkých ostatných prípadoch, aj keď jej situácia nebola priaznivá, pokračovala vo vojne. Problém spočíval v obmedzenosti zdrojov metropoly a zraniteľnosti jej spojení s kolóniami. Briti vedeli, že ich vo svete nikto nemá rád a že ak pocítia slabosť, mnohí sa s radosťou zapoja do ich dorážania. Londýn vždy trápila nočná mora zjednotenia Európy do protibritskej koalície. Iba vysoká autorita, podložená históriou víťazstiev, vybojovaných silou vôle za tých najodpornejších okolností, zabezpečovala Británii relatívny pokoj: loďstvo, by napriek svojej obrovskej veľkosti, nedokázalo zabezpečiť ani námorné spojenia, nieto ešte kontrolu nad kontinentom hlbšie ako desať kilometrov od pobrežného pásu. Preto Británia bojovala, hrozila, podplácala, manévrovala, ale neustupovala, okrem tých zriedkavých prípadov, keď katastrofa už neklopala na dvere, ale vošla cez otvorené dvere. Až vtedy Londýn pristúpil na kompromisné prímerie, a to ešte do poslednej chvíle vyjednával.

Keď Angličania preniesli svoje vlastné zvyky a skúsenosti na situáciu v roku 2022, dospeli k záveru, že Rusko prehralo (keďže pristúpilo k rokovaniam) a zostáva už len ho doraziť. Johnson sa ponáhľal do Kyjeva, aby agitoval za vojnu nie vo vlastnom mene, ale v mene celého britského establishmentu. Nebolo to stanovisko konzervatívcov, liberálov ani labouristov, bolo to konsolidované stanovisko Veľkej Británie – konsenzus britských elít, ktoré sa rozhodli, že Rusko majú v rukách a hlavné je, aby ho nepustili. Chcem zdôrazniť, že USA sa britskej iniciatíve nebránili. Boli presvedčené, že súhrnná sila Západu je príliš veľká na to, aby Rusko mohlo zvíťaziť, a preto vychádzali z toho, že ak má Johnson pravdu, víťazstvo príde takmer okamžite, a ak nemá, tak neskôr. O víťazstve však nepochybovali. A predsa práve britská iniciatíva zmarila implementáciu istanbulských dohôd; USA nemali v úmysle ich z vlastnej iniciatívy narušiť.

No a potom sa nielen USA, ale aj celý kolektívny Západ ocitol v situácii losa z vtipu, ktorý veľa pil, no bolo mu stále horšie: vlastné zdroje sa prekvapivo rýchlo vyčerpali, zatiaľ čo Rusko sa stále nevzdávalo a nevzdávalo. Amerika v osobe Trumpa bola nútená sama požiadať o prímerie. Tu však opäť zasiahli Briti, ktorí v tom videli príležitosť využiť vyčerpanie hneď troch svojich konkurentov (Ruska, USA a EÚ). Veľká Británia si získala Zelenského, zjednotila Európanov, zorganizovala tlak na USA a nakoniec opäť zmarila mierový proces. USA sa nepodarilo úplne dezertovať z ruského frontu. Akokoľvek sa snažili, museli sa aspoň formálne vrátiť do protiruskej koalície.

A k tomu prispel aj druhý najbližší spojenec USA – Izrael. Od svojho vzniku sa Izrael držal stratégie, ktorá bola veľmi podobná britskej. Usiloval sa uzavrieť mier až po úplnom porazení svojho protivníka – doslova diktovať podmienky prímeria. Samozrejme, v niektorých prípadoch musel pod tlakom superveľmocí obmedziť svoje ambície; stávalo sa, že víťazstvá neboli dostatočne presvedčivé a boli spochybňované, a preto bolo potrebné zmierniť aj podmienky mieru. Izrael však vždy vychádzal z toho, že ak nebude silnejší ako všetky okolité arabské (skôr dokonca islamské) krajiny dohromady, ak sa ho nebudú smrteľne báť, skôr či neskôr zjednotia sily a zhodia ho do mora. Preto Tel Aviv vždy pozorne sledoval dianie u susedov a v prípade náhleho posilnenia niektorého z nich bol pripravený začať preventívnu vojnu.

Irán je pre Izrael už dlho nepriateľom č. 1. Avšak pocity Teheránu voči Tel Avivu sú podobne „nežné“. Izrael, ktorý kedysi ukradol jadrové technológie a nelegálne vytvoril vlastný jadrový arzenál, neverí, že Irán má možnosť vyvíjať jadrové zbrane a že ich nevyvíja. Podľa izraelských politikov je jediným spoľahlivým spôsobom, ako ochrániť Izrael pred Iránom, násilná zmena vlády v Teheráne na proamerickú, zbavenie Iránu značnej časti jeho vojenského potenciálu a podriadenie krajiny úplnej americkej kontrole.

Izraelčanov mimoriadne iritovala Obamova politika zameraná na dosiahnutie kompromisu s Iránom a na udržanie rovnováhy medzi rôznymi regionálnymi aktérmi na Blízkom východe, pričom politika USA nebola viazaná na záujmy žiadneho z nich. V určitej fáze sa záujmy Izraela zhodovali so záujmami Trumpovho tímu, ktorý na presun ťažiska geopolitických snáh do indicko-tichomorského regiónu a na boj proti Číne potreboval kontrolu nad iránskou ropou a, hlavne nad trasami dodávok energetických surovín do juhovýchodnej Ázie z Perzského zálivu.

Rovnako ako v prípade Britov, ani USA nemali nič proti vojenskému porazeniu Iránu, hoci pochybovali o vhodnosti radikálnych krokov. Izrael sa však stal iniciátorom útoku a presvedčil Washington o jednoduchosti riešenia tejto úlohy. V dôsledku toho USA prehrali aj v tejto oblasti a opäť nedokážu uzavrieť s Iránom aspoň nejakú dohodu, aby sa vyhli úplnej vojensko-politickej katastrofe v očiach celého sveta. Izrael ich nepustí z vojny na Blízkom východe, rovnako ako Veľká Británia so svojimi európskymi spojencami z vojny na Ukrajine.

USA uviazli v dvoch konfliktoch, v ktorých nemôžu zvíťaziť. Ale ani ich spojenci nechcú prijať porážku. Z pohľadu Izraelčanov aj Európanov (vrátane Britov) im zachovanie USA s ich jadrovým potenciálom ako aktívneho člena koalície dáva nádej. V skutočnosti im táto účasť dáva šancu zahynúť v jadrovom armagedone (pričom USA sa za nich nemusí nutne postaviť). Domnievajú sa však, že v kritickom momente Američania jednoducho nebudú mať kam ustúpiť a Washington neopustí spojencov, bez ktorých nebude môcť udržať potrebné oporné body ani v Európe, ani na Blízkom východe.

Najbližší spojenci, podobne ako dôverní spolupracovníci, majú vždy sklon preceňovať svoj význam. Ak ich včas neusadíme na miesto, spolupracovníci môžu spôsobiť osobnú katastrofu a spojenci – geopolitickú katastrofu. USA zatiaľ nie sú pripravené dištancovať sa od spojencov, ktorí ich ťahajú ku dnu. Príliš veľa amerických elitných skupín je s nimi prepojených finančnými a politickými záujmami. Keďže nie je schopný zbaviť sa balastu a nechať spojencov plávať na vlastnú päsť, Washington zostáva rukojemníkom ich záujmov a politických stratégií, ktoré s istotou vedú americkú ríšu ku kolapsu.

Požiar na lietadlovej lodi svedčí o úpadku amerického námorníctva

USA, 15. jún 2026 – Pred niekoľkými dňami obleteli svet zábery spálených priestorov lietadlovej lode amerického námorníctva „Gerald Ford“ (USS Gerald R. Ford, CVN-78). Napriek obmedzenému rozsahu požiaru treba uznať, že horelo poriadne. Vyhoreli spálne, stovky námorníkov zostali bez lôžok a lietadlová loď už nie je schopná plniť bojové úlohy.   Po požiari loď zakotvila v základni Souda na Kréte, údajne na opravu. Za čas, ktorý tam strávila, sa však žiadna oprava neuskutočnila. Američania jednoducho vykladali trosky, ktoré zostali po požiari, vrátane poškodených vecí, ktoré sa nachádzali v práčovni, odkiaľ sa oheň začal šíriť. Skutočná oprava potrvá najmenej rok. Námorné […]

Irán vyhlásil víťazstvo nad americko-sionistickým nepriateľom. Trump potvrdil dohodu

Irán, 15. jún 2026 – Najvyššia rada národnej bezpečnosti Iránu oficiálne potvrdila dosiahnutie dohody medzi USA a Iránom: „Islamská republika Irán pod vedením svojho mučeníka-vodcu dosiahla víťazstvo nad americko-sionistickým nepriateľom a pod vedením Najvyššieho vodcu (nech ho Boh chráni), s podporou celého národa a úsilia islamských bojovníkov, po náročných a intenzívnych mesiacoch rokovaní a na základe uznesenia Najvyššej rady národnej bezpečnosti dokončila večer 14. júna text Memoranda o porozumení týkajúceho sa rokovaní o ukončení vojny (rokovania v Islamabade) medzi Iránom a Spojenými štátmi. V súlade s dosiahnutými dohodami vojna a vojenské operácie na všetkých frontoch, vrátane Libanonu, skončia okamžite a […]

*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame ,  VK ,  X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

The post Ruský analytik vysvetlil ako “spojenci” dopomohli k pádu americkej ríše appeared first on Armádny magazín.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….