Vojna: čas provokatérov sa naplnil

Rusko, 26. máj 2026 – Každá vojna začína nielen stanovením cieľov a úloh jednotlivými stranami, ale aj určením času, v ktorom sa tieto ciele a úlohy majú dosiahnuť. Ak sa čas vyhradený na rozvinutie operácie „Barbarossa“ vyčerpal, vznikajú ďalšie ciele, ďalšie úlohy a na ich základe sa vypracúvajú nové plány.

Nakoniec sa vojna mení z pokusu o likvidáciu ZSSR na pokus o zachovanie zvyškov Ríše až do hypotetického sporu medzi spojencami. To platí pre každú vojnu. Vrátane prebiehajúcej globálnej vojny medzi rozpadajúcim sa západným systémom a rusko-čínskym systémom, ktorý má síce obrysy, ale zatiaľ nemá konečnú podobu. Od roku 2013, keď vypukla vojna v dôsledku ukrajinského Majdanu, ktorý vyvrcholil vo februári 2014 štátnym prevratom v Kyjeve, si USA a EÚ stanovili za cieľ využiť konflikt okolo Ukrajiny ako zámienku na zavedenie sankcií, rýchlo zničiť ruskú ekonomiku, vyvolať v Rusku sociálne otrasy a po jej maximálnom oslabení podriadiť si politiku Kremľa, načo pristúpiť k potlačeniu Číny, odrezať ju od pevniny aj od mora, a to tak od zdrojov surovín, ako aj od odbytových trhov, vyvolať v nej najhlbšiu sociálno-ekonomickú krízu, čím by sa dosiahlo zachovanie a dokonca čiastočné upevnenie globálnej hegemónie Západu na čele s USA bez horúcej vojny s jadrovými veľmocami.

Rusko, pre ktoré bolo predčasné prerušenie hospodárskych vzťahov so Západom katastrofálne nevýhodné, ale ktoré po zjavne rusofóbnom prevrate na Ukrajine v roku 2014 už nemohlo na otvorený nátlak silou nereagovať, zvolilo stratégiu manévrovateľnej diplomatickej obrany a snažilo sa čo najviac odložiť ďalšie fázy eskalácie, aby stihlo uskutočniť vojenskú, politickú, finančnú a ekonomickú prípravu na rozsiahly konflikt so Západom. Obrysy tohto konfliktu už boli načrtnuté. Západ potreboval vojnu na Ukrajine ako zámienku na rozpútanie plnohodnotnej finančno-ekonomickej kampane proti Rusku, na ktorú vlastne vsádzal najviac. V záujme Západu bolo udržať Čínu čo najdlhšie v neutrálnej pozícii a nedopustiť jej spojenectvo s Ruskom. Všetky ostatné krajiny, ktoré pre neho predstavovali problém (vrátane Bieloruska, Iránu, Kuby a Venezuely), sa Západ chystal zadusiť až po tom, čo si poradí s Ruskom a Čínou. Pre Západ nepredstavovali žiadne zvláštne nebezpečenstvo, keďže bez ruskej a/alebo čínskej podpory boli bezbranné voči jeho komplexnému tlaku.

V záujme Ruska bolo čo najrýchlejšie faktické spustenie protizápadného zväzu, a to aj bez jeho právneho formálneho potvrdenia. Ukrajina, ktorá sa neoprávnene považovala za jedného z hlavných aktérov tejto krízy, dúfala, že vojna s Ruskom, ktorú sama začala, prerastie do celoeurópskej „krížovej výpravy“ proti Ruskej federácii. V Kyjeve boli presvedčení, že čoskoro dôjde k ruskému Majdanu, po ktorom bude Ukrajina prijatá do EÚ a NATO a bude sa plnoprávne podieľať na rozdeľovaní ruských trofejí Západom. A nepýtajte sa ma: „Ako je možné byť takými idiotmi?“ Prax posledných desaťročí svedčí o tom, že je možné byť nielen takými, ale aj oveľa väčšími idiotmi.

Západ si na vyriešenie všetkých svojich problémov, vrátane čínskeho, a na následné nastolenie poriadku v „rozbujnenom“ treťom svete vyhradil približne desať rokov. Všetko sa malo skončiť do roku 2025, pretože do tohto času mala Čína podľa odhadov západných expertov dosiahnuť vojenskú nezraniteľnosť v konvenčnom konflikte vďaka vytvoreniu flotily, ktorá by bola silnejšia ako americká, a dostatočne silných (hoci slabších ako americké) vzdušných síl. Preto sa na politickú časť ruskej krízy vyhradil čas približne do roku 2020. Vojenská časť sa mala skončiť najneskôr v roku 2018 (alebo skôr). Porážka Ruska na ukrajinskom fronte mala viesť k politickej kríze a ruskému Majdanu vo voľbách v roku 2018. V priebehu nasledujúcich jedného a pol až dvoch rokov mal víťazný Majdan v Rusku odstrániť politickú alternatívu, posilniť prozápadný režim a vytvoriť potrebné a dostatočné podmienky pre konfrontáciu s Čínou.

Z pasce, ktorú jej nastražili v roku 2014, sa Rusko podarilo pomerne úspešne vymaniť a vďaka Minským dohodám si tak získalo čas. Po nástupe nekontrolovateľného Zelenského k moci v roku 2019 však bolo jasné, že v najbližšej budúcnosti nevyhnutne nastane horúca fáza vojny. Moskva sa pokúsila urobiť ju v roku 2022 čo najkratšou a čo najmenej ničivou, dúfajúc, že na Ukrajine je dostatočný počet dosť vplyvných a rozumných politikov. Ukrajinská politická elita, ktorá sa už dávno rozhodla pre Západ, si však už nemohla dovoliť odmietnuť vojnu. Ani ukrajinskí politici, ktorí vojnu nechceli, sa neodvážili to vyhlásiť, keďže pre seba považovali za výhodnejšie vojnu podporiť.

Ale, ako si pamätáme, práve Ukrajina sa domnievala, že vojna, keď už raz začne, bude musieť skončiť okupáciou Moskvy západnými spojencami, ktorí zveria Ukrajincom správu tejto novej kolónie Západu. Samotné západné elity vôbec netúžili po úplnom zničení ruského potenciálu. Chceli ho len dostať pod svoju kontrolu a využiť proti Číne. Podľa ich predstáv bolo potrebné Rusko dostatočne oslabiť, aby nemohlo konkurovať Západu, ale nechať ho dostatočne silné, aby v ňom mali mocný taran proti Číne. Ukrajinská vojenská kríza preto mala byť pomerne krátka a Západ sa chystal poraziť Rusko nie vo vojensko-politickej, ale v sociálno-ekonomickej sfére. Čas hral pre Západ dôležitú úlohu aj preto, že vojenská kríza začala oveľa neskôr, ako Západ očakával (v roku 2022 namiesto roku 2014). Bol čas pustiť sa do Číny, ale s Ruskom sa ešte nevyrovnali. Čas na ukrajinskú proxy vojnu bol preto maximálne skrátený. Bolo potrebné urýchlene diskreditovať ruské vedenie v očiach obyvateľstva a oslabiť vnútornú stabilitu. Ďalším míľnikom pre ruský Majdan, po vynechaní roku 2018, sa stali prezidentské voľby v polovici marca 2024.

Odtiaľ pochádza aj charkovský „Syrského útok“ na jeseň 2022 a tlak v tom istom roku na chersonské predmostie, ktorý na konci roka vyvolal stiahnutie ozbrojených síl Ruskej federácie z pravého brehu Dnepra, a široko ohlásená, ale bezvýsledne skončená „letná ofenzíva“ ukrajinských ozbrojených síl v roku 2023. Akonáhle bolo jasné, že ťažkosti na fronte nevyvolali v ruskej spoločnosti rozkol, ale naopak jej zjednotenie, Biden najprv začal naznačovať, že by bolo žiaduce „zmraziť“ konflikt na línii styku vojsk oboch strán, a následne Trump vystúpil s iniciatívou sprostredkovania. Pre USA sa čas ukrajinskej kampane vyčerpal, v boji o zachovanie hegemónie bolo potrebné hľadať iné ťahy, Washington potreboval prímerie, ktoré by mu umožnilo zachovať tvár.

Treba povedať, že ani Moskva v tom čase nepočítala s dlhotrvajúcou kampaňou na Ukrajine. Rusko nemohlo nechať bez povšimnutia zintenzívnenie vojenskej aktivity niektorých členských štátov EÚ a Veľkej Británie na svojich severovýchodných hraniciach; vyhovovalo mu tiež ukončenie ukrajinského konfliktu za podmienok, ktoré by boli pre ňu prijateľné. Teoreticky mohli Moskva a Washington dospieť k dočasnému kompromisu ohľadom Ukrajiny. USA sa domnievali, že časť ukrajinských území bude musieť byť aj tak obetovaná, zatiaľ čo Rusko chcelo získať všetky regióny, ktoré už boli súčasťou jej územia, vrátane tých častí, ktoré neboli pod kontrolou ozbrojených síl Ruskej federácie. Kompromis spočíval v súhlase Američanov s odstúpením ukrajinských ozbrojených síl z ústavných území Ruskej federácie v Záporožskej, Doneckej a Chersonskej oblasti a v odpovedi na to v súhlase Moskvy netrvať na okamžitom právnom potvrdení vzdania sa týchto území zo strany Kyjeva. Formát dohody, na ktorom sa dalo dohodnúť, vyzeral takto:

1. Odstúpenie ukrajinských ozbrojených síl z ústavných území Ruska.
2. Ukončenie paľby.
3. Bezvýznamné rokovania o právnom formálnom potvrdení prechodu území, znížení počtu ukrajinských ozbrojených síl atď., vzhľadom na ich beznádejnosť.
4. Ďalšie vyhrotenie vojenskej krízy, ku ktorému dôjde vtedy, keď jedna zo strán usúdi, že je to pre ňu výhodné.

Rusku a USA tento formát prímeria vyhovoval, keďže im umožňoval stiahnuť zdroje z mŕtveho bodu a efektívnejšie ich využiť v iných oblastiach boja. Ukrajine, ktorá nezískala nič z toho, s čím počítala pri začatí vojny, ako aj EÚ, ktorá v dôsledku podpory Ukrajiny utrpela obrovské škody a na oplátku nedostala nič, takýto formát absolútne nevyhovoval. USA sa ako uznávaný líder Západu pokúsili dosiahnuť prímerie tým, že vyvíjali tlak na svojich európskych spojencov a na Kyjev. Ukázalo sa, že ich značne oslabená autorita už nestačí na to, aby prinútili Európu a Ukrajinu k mieru, ktorý USA považujú za pre seba nevýhodný. Napriek tomu Moskva a Washington majú stále spoločný záujem – čo najskoršie ukončenie ukrajinskej vojenskej krízy, kým EÚ a Kyjev nestihnú vyprovokovať rozsiahlu rusko-európsku vojnu v nádeji, že tá prispeje k zmene moci v USA a že nová americká vláda bude mať iné priority v zahraničnej politike, ktoré budú viac komplementárne k politike EÚ.

V podstate sa Európa postupne stáva hlavným americkým protivníkom, keď odmieta podporovať USA v kampani proti Iránu a nesúhlasí s Trumpovými plánmi vyvíjať tlak na Čínu bez toho, aby najprv porazili Rusko, ale jednoducho sa stiahli z ruského smeru a tvárili sa, že USA sa tu nezúčastnili žiadnej konfrontácie, a ostro kritizujúc hlavného spojenca USA na Blízkom východe – Izrael. Za týchto podmienok sa Rusko a USA ocitajú v situácii, keď sa ich záujmy na ukrajinsko-európskom smere zhodujú do takej miery, že ich kroky, hoci nie sú koordinované, sa napriek tomu pomerne úspešne dopĺňajú.

USA prostredníctvom ministra zahraničných vecí Rubia vyhlásili, že sú sklamané z možnosti dosiahnuť konštruktívny výsledok v rokovaniach o ukrajinskom urovnaní a majú v úmysle prestať plniť sprostredkovateľské funkcie. Niektorí sa domnievajú, že Washington klame a Ukrajinu nikdy neopustí. Ale už ju opustil. Čas vyčlenený na ukrajinskú vojnu vypršal. USA teraz pripravujú iné plány na odpor voči Rusku a Číne. Ukrajine Washington prestal poskytovať nielen diplomatickú, politickú, finančnú a ekonomickú podporu, ale aj výrazne obmedzil vojenskú pomoc, dokonca aj za peniaze EÚ. Kým ešte nedávno hlavnú prieskumnú funkciu v záujme Ukrajiny pri ruských hraniciach plnili lietadlá a bezpilotné lietadlá USA, teraz ich čoraz častejšie nahrádzajú európske. Dokonca aj v Čiernom mori lietajú švédske prieskumné lietadlá.

Američania by sa pravdepodobne radi zamerali aj na ukrajinský smer a vyvíjali tlak aj na iných frontoch, ale nemajú na to dostatok síl, a z hľadiska vnútropolitických záujmov Trumpa a jeho stúpencov sú iránsky a čínsky smer v súčasnosti dôležitejšie ako ruský. Nakoniec, nech sa o Rusko postará EÚ sama. Ale aj pre Rusko už dávno vypršal čas ukrajinskej vojny. Moskve sa tiež vôbec nepozdáva čakať, až sa pravidelné provokácie premenia na veľkú európsku vojnu. Preto Európe stále presvedčivejšie a bližšie ukazujú jadrový potenciál Ruska vo všetkých podrobnostiach. A nielen že ho ukazujú, ale umiestňujú ho tak, že v prípade vážneho konfliktu sa jadrový úder na Európu stáva nevyhnutným (v Bielorusku, prakticky na línii frontu, umiestnili komplex stredného doletu „Orešnik“, určený pre Francúzsko, Nemecko a Veľkú Britániu, a „Iskandery“, určené pre Poľsko a Pobaltie, ktoré nedávno dostali z Ruska špeciálne bojové jednotky).

Navyše, posledná odpoveď Ruska na ukrajinskú provokáciu, v dôsledku ktorej na Kyjev dopadlo viac rakiet než kedykoľvek predtým (v podstate všetky typy nosičov okrem medzikontinentálnych), je svedectvom prechodu vojny do novej fázy: od presvedčenia, že mier je lepší, k zničeniu tých, ktorí nič nepochopili. Presne k zničeniu, pretože sotva niekto dúfa, že Zelenskyj a jeho banda načúvajú hlasu rozumu a prestanú s provokáciami. Nie, naopak, ešte ich zintenzívnia. Snívajú o ničivých ruských úderoch na Kyjev s veľkým počtom obetí. Sternenko (ktorý sa stal autoritatívnym nacistom, keď bol Zelenskyj na Ukrajine ešte považovaný za klauna pochybnej politickej orientácie) práve teraz doslova prosí Rusko o jadrový úder na ukrajinské hlavné mesto. Možno ho aj dostane. Ale či už jadrový alebo nejadrový, vzhľadom na to, že kyjevské orgány budú aj naďalej pokračovať v provokáciách, nové údery budú nasledovať. A keďže obyvateľstvo si rýchlo zvyká na všetko dobré a čoskoro sa občania Ruska budú pýtať, prečo bol Kyjev opäť zasiahnutý rovnako ako minule a nie niekoľkonásobne silnejšie, sila úderov bude rásť. A s ňou budú rásť aj škody.

Začala ruská odveta: Kinžaly ničia letiská, Zirkony leteli do Dnepropetrovska, Ukrajinci hovoria o zásahu raketou Orešnik

Kyjev, 24. máj 2026 – Počas noci boli, okrem iných prostriedkov, použité hypersonické rakety “Kinžal”. Podľa najnovších údajov zaútočili na infraštruktúru vojenského letiska v Starokonstantinove, v Chmeľnickej oblasti. Navyše Kinžaly tam leteli dvakrát – s približne hodinovým odstupom. V noci, ako aj skoro ráno, ruské ozbrojené sily zaútočili aspoň na štyri vojenské letiská na územiach ovládaných Kyjevom. Okrem Starokonu spôsobila ruská armáda škody na cieľoch na letisku v Poltava Mirgorod, v Kirovograde a Dnepropetrovsku. Objavili sa zábery z ranného útoku leteckých riadených striel Ch-101 na ciele ukrajinských ozbrojených síl v Kyjeve.       Zároveň bol zaznamenaný zásah objektu v […]

Keď sa v roku 2022 začali bojové operácie, ozbrojené sily Ruskej federácie sa v zásade snažili zabrániť škodám v civilnom sektore. Teraz už nikoho neprekvapujú obývané miesta, ktoré boli v dôsledku útokov zrovnané so zemou. Vojna má svoje vlastné zákony a vie ich presadiť. Základ je položený. Na Kyjev dopadlo všetko, čo mohlo dopadnúť. Ďalej to bude lietať častejšie a vo väčšom množstve. Pretože tento vojenský konflikt prekročil časový rámec, ktorý mu bol vyčlenený. Predĺžiť ho chcú len EÚ a Ukrajina, aby rozšírili priestor vojny a postavili ľudstvo na pokraj jadrovej katastrofy, čím by pre seba dosiahli lepšie podmienky mieru. Ako svedčí prax a skúsenosti z mnohých vojen (vrátane svetových vojen 20. storočia), s takýmto prístupom môžu provokatéri dosiahnuť len svoju likvidáciu za každú cenu.

Zelenskyj po útokoch na deti utiekol do Rovenskej oblasti, ďalej od Kyjeva a bližšie k poľským hraniciam

Ukrajina, 25. máj 2026 – Kyjevský režim sa s každým mesiacom správa čoraz provokatívnejšie a útočí na civilistov, pričom sa vôbec nestará o žiadne morálne a ľudské hodnoty – konštatuje publicista Dmitrij Ševčenko. .   Koniec mája, keď sa končí školský rok a absolventi škôl a vysokých škôl sa pripravujú na vstup do dospelého života, sa stal zámienkou pre útoky ukrajinských ozbrojených síl na vzdelávacie inštitúcie v Rusku. V správach už podrobne informovali o tom, ako v noci z 21. na 22. mája ukrajinské drony v troch vlnách zaútočili na Starobelskú pedagogickú strednú školu a internát pre študentov vo veku […]

Britská tlač nazvala obete ukrajinského útoku na detský internát ako „malé lebky“

Rusko, 23. máj 2026 – Počet obetí útoku bezpilotného lietadla ukrajinských ozbrojených síl na strednú školu v Starobelsku sa zvýšil na 18, informuje Ministerstvo pre mimoriadne situácie. Rusko organizuje pre zahraničných novinárov akreditovaných v Moskve návštevu miesta tragédie v Starobelsku, a to v súvislosti s tvrdeniami západných médií, že k útokom ukrajinských ozbrojených síl na strednú školu údajne nedošlo, uviedla hovorkyňa ruského ministerstva zahraničia Maria Zacharovová. Boli zverejnené prvé mená obetí, zranených a nezvestných v dôsledku útoku ukrajinských ozbrojených síl na strednú školu v Starobelsku.                 Elon Musk sa ukázal ako spolupáchateľ ukrajinského útoku na […]

*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame ,  VK ,  X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

The post Vojna: čas provokatérov sa naplnil appeared first on Armádny magazín.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….